Říjen 2009

6. kapitola - "Zoznámenie"

30. října 2009 v 21:46 | Dara |  Samota alebo vlčí život
Prekvapená svojím zistením, som vyšla z miestnosti. Zbadala som, že za stolom sedí už len Sora. V ústach mala lízanku a niečo čarbala do skicára. Vzala som nejakú knihu z kôpky a sadla si za stôl niekoľko metrov od nej. Sedela som tak, že som na ňu mala perfektný výhľad. Začala som si ju v duchu porovnávať s tým malým dievčatkom spred ôsmych rokov. Vážne sa zmenila. Črty tváre. Všetko na nej bolo iné. Oči však ostali rovnaké. Zrejme vycítila môj pohľad, pretože si prestala čarbať a vzhliadla na mňa. Mierne znervóznela a nesmelo sa usmiala. Ten úsmev som opätovala, nevidela som dôvod, aby som urobila inak. Napadlo ma, že ju nechám začať rozhovor. Bola som si totiž istá, že ho aj začne. Tak, ako to urobila už pred toľkými rokmi. Nemylila som sa. "Ahoj," ozvala sa nesmelo. Odpovedala som jej rovnakou mincou, ale môj úsmev nebol nesmelý, ale úplne opačný. Žiarivý ako vychádzajúce slnko. "Len sa mi to marí, alebo si tu vážne nová? Ešte som ťa tu nevidela a to tu, myslím, poznám, aspoň z videnia, každého." Trošku som sa rozrečnila. Obnovovať staré, milé známosti mi akosi prišlo vhod. Soru to očividne ukľudnilo a už prestávala byť tak nervózna. "No, vieš.. keď som bola malé dievčatko, asi tak osemročné, odsťahovali sme sa. Nedávno sa však stalo niečo, čo ma prinútilo sa vrátiť späť k mojej tete. Hm... vlastne, slovo "prinútilo" nie je výstižné, ale teraz sa celkom hodí." Pri týchto slovách sa jej zastrel pohľad priezračnou slzavou stenou. Jedno som vedela vyčítať. Bol v nich dosť veľký smútok. Bolo očividné, že veselá udalosť to asi nebola. Utešovať smutných ľudí zrovna nebola moja silná stránka, preto som trepla prvé, čo ma napadlo. "Inak, ako sa voláš?"... Zvestovala mi skutočnosť, ktorú som v tej chvíli už ovdládala. "Sora" Hoci sa nepýtala na moje meno, povedala som jej ho. "Ja som Kira, teší ma." Na moje slová pokývla hlavou a ešte viac sa usmiala. "Takže, ty tu budeš teraz pracovať?" Dlho s odpoveďou neotáľala, zrejme mala svoju budúcnosť, takrečeno, spočítanú. "No, hej, chcela by som si len tak, pomimo školy, zarobiť a hlavne, dostať sa z domu niekam preč." Zdôverila sa a popri tom, aby to vyznelo ešte rebelskejšie, zaškľabila sa, ako to vedia len teenageri. "Zrejme sa tu, teda, budem stretávať častjšie. Akosi sa tu stávam návštevníkom čislo jeden." Sebaironicky som predniesla to, čo ma už dávnejšie trápilo xD Ale až tak veľmi ma to zase netrápilo, aby som sa pri tom konštatovaní nezasmiala. Pri nej ten smiech, akosi, nebolo ťažké vylúdiť na tvár. "Tak, to dúfam..." Odvetila prekvapivo. Na to, ako na začiatku vyzerala vyplašene, teraz pôsobila veľmi uvoľnene. Usmiala sa. Naoko sa zatvárila, že sa bojí, ale klebete sa ku mne naklonila: "Vieš, vedúca mi povedala, aby som sa ti vyhýbala. Ževraj si nebezpečná." Vycerila som zuby a možno by som jej povedala aj pravdu. Ale včas som sa uvedomila a predniesla...: "Možno som, ale nie pre teba... A okrem toho, tá starká nevie niekedy ani to, ako sa volá. Veľmi vážne by som ju, v mnohých ohľadoch, nebrala." Zrazu mi napadlo, že by som rada vedela, čo si myslí... či som vážne taká nebezpečná, ako tvrdí knihovníčka. "A čo si myslíš ty?" Trošku rozmýšľala, akoby chcela zosúladiť svoj prvý dojem s tým terajším, hoci sa nepoznáme dokopy ani desať minút. "Zatiaľ mám pocit, že si fajn. Nevyzeráš, síce, ako stelesnená nevinnosť, ale, podľa mňa, sa nemýlim, hoci, poviem ti.... Na prvý pohľad som mala trošku aj strach." Pri tom, sledovala výrazy mojej tváre, zatiaľ čo ja som si v duchu hovorila, že presne takto si predstavujem spoveď. Skoro som vybuchla... Napriek tomu, tie slová boli milé. Milé v tom zmysle, že ma nepozná a hovorí to, čo hovorí. "A tiež si myslím, že by si mi neublížila, nikdy. Tým som si istá."... Neviem, či mám byť polichotená, či urazená. Je síce pravda, že jej by som neublížila. To by som sa vtedy, pred rokmi, nemusela unúvať so záchranou. Boli sme vtedy spolu len pár chvíľ, no nejak ma vzalo, keď odišla. Bolo to nastálo a predsa sme sa znovu stretli. A teraz sa opäť ocitla v mojom neusporiadanom živote a čo je hlavné, mám možnosť ju ochrániť. Je ako moja mladšia sestra. Čím to je, to netuším.
Zamyslene som sa na ňu pozrela a ona môj pohľad smelo opätovala. "Budeš tu až do záverečnej? Nechce sa mi ísť večer samej domov." Mala pocit, aspoň som to na nej videla, akoby ma oberala o čas. Letmo sa mi kútiky úst pokrivili do úsmevu a prikývla som. "Keby si to nenavrhla ty, nahvrhla by som to ja tebe. V jednom má knihovníčka pravdu. Je tu nebezpečne." Prikývla na znak, že rozumie a ďakovne sa zaškerila. Akurát jej popod nos vopchalo nejaké dievča knižný preukaz. Sora naň pozrela, odobrila a dievča sa takmer behom odobralo chodbou. Ale tak, aby ma pri tom videla. Nechcela ma mať poza chrbát. Pobavene som ju sledovala pohľadom a keď som sa obrátila naspäť na Soru, zistila som, že tá sa na mňa mračí. Prevrátila som oči a začala prehľadávať poličky s knihami, aby som si nejak zamestnala aspoň ruky. Ešte som si stihla všimnúť, ako sa na mňe zabáva...

5. kapitola - Návrat a stretnutie...

28. října 2009 v 13:08 | Dara |  Samota alebo vlčí život

O 8 rokov neskôr....x))



Len tak som blúdila temnými uličkami ešte temnejšieho mesta. Stále mi niečo pripomínalo. No bolo to tak dávno, že spomínať na to ma ani len nenapadlo. V noci si je každé mesto podobné.
V poslednom čase som sa zamerala na mágiu a jej tajomstvá, ktoré sa chystám rozlúštiť... Nie je to ani nič ťažké, ako som si myslela zo začiatku. V meste je jedna knižnica, samozrejme má aj zakázanú miestnosť. Tam som sa dostala tak, že som jednému z jej zamestnancov šlohla preukaz. Ten som si sfalšovala. Teraz tam chodím skoro každý večer a študujem knihy o mágii. Pokročila som už dosť ďaleko, teda, aspoň si to myslím, pretože sa dokážem čarami aj chrániť. Nezabudla som, samozrejme, ani na mojich "starých známych". Tým sa venujem cez deň. V lese sú ich hromady a mučením z nich dostávam informácie, kde sú ukrytí ďalší z nich. To mučenie mi nejak priľnulo k môjmu skazenému srdcu... Mám to predsa len v krvi. Za posledné roky som zistila, že nie som obyčajný vlkodlak, pretože tí sa nemenia sami. Musia byť uhryznutí od iného vlkodlaka. To som ja nebola... Som krutejšia, silnejšia a rýchlejšia než väčšina vlkodlakov. A ešte k tomu väčšia. Toľko k mojej odlišnosti. Musím pátrať ďalej. Zastala som pred knižnicou. Mestská knižnica, prečítala som, mne už tak známy, nápis. Mala som chuť sa zaškľabiť, spravila som tak a vošla dnu. Poriadny úsmev som na tvári nemala od svojich dvanástich. Ale to už je doba... Vo vnútri som si uvedomila že je tu niečo inak. Zavetrila som a pocítila som známu vôňu. Ale kde som ju už cítila? Ďalej som pokračovala chodbou až k výpožičnému pultu, kde stála vedúca knižnice a pri nej sedelo na stoličke asi sedemnásťročné dievča. To dievča a jej vôňa mi boli povedomé, ale, dofrasa, odkiaľ...? Obrátila som sa im chrbtom a premýšľajúc som sa dostala až k stolu, pričom som mala neustále pred očami obraz dievčiny, ktorá mi bola taká neuveriteľne známa a neznáma, zároveň. Moje zmysly zaregistrovali jemnú triašku, ktorá ňou na chvíľku zalomcovala. Jasne som z nej cítila strach, ale aj vzdor teenagera. Zo staršej, asi päťdesiatročnej, vedúcej stojacej nad dievčinou, som cítila taktiež strach a okolo seba sa snažila postaviť ľahostajný múr, alebo ak chcete odstup. To si za tú dobu na mňa ešte nezvykla? No, ani sa im vlastne nedivím, môj image grázla stále pretrvával. Vedúca mi kývla hlavou, že môžem ísť a ja som šla kam inam, ako do zakázanej časti. Vytiahla som knihu a otvorila ju na zaznačenej stránke. Minule som ju nedočítala. Táto kniha bola zameraná na koncentráciu a uvoľnenie mysle. Práve som si skúšala precvičiť a uvoľniť myseľ, čo mi chvíľu trvalo, keď sa mi pred očami zjavilo všetko, čo sa stalo pred ôsmimi rokmi...To, ako som zachránila dievčatko menom Sora. Ako som bojovala s upírmi vycvičenými na moje zabite. Ako som vyhrala, aj keď s menšími zraneniami... Keď som sa vrátila Soru skontrolovať, dozvedela som sa, že sa presťahovala do Japonska... A teraz mi to konečne docvaklo. Dievča v hale pri vedúcej, ktorej vôňa mi bola taká známa je Sora. Vrátila sa späť...


Godsmack - I stand alone

27. října 2009 v 15:42

Crossfade Colors

27. října 2009 v 15:12

4lyn - Beautiful Waste

27. října 2009 v 15:10









Paramore Ignorance...x))

27. října 2009 v 14:43



4. kapitola - Boj o život...

27. října 2009 v 12:54 | Dara |  Samota alebo vlčí život
Bežala som lesom po stope toho upíra, aby som dokončila to, čo som začala. Išla som bez prestávky skoro dva dni. Nechcela som tú sviňu nechať ujsť. Necítila som ani tak únavu ako skôr zlosť. Vydržala by som bežať aj týždeň. A to je nevýhoda pre upírov. Aby mohli bežať aspoň týždeň v kuse, musia sa nažrať. A nemýlila som sa. Mieril do najbližšieho mesta. Mňa samotnú mesto uvítalo už v mojej ľudskej podobe. Mala som na sebe čierny korzet bez ramienok, čierne mini kraťasy s dvoma vybíjanými opaskami a reťazami rôznych veľkostí. K tomu čierna kožená vesta a voilá, pred vami stojí mladé dievča výrazne pripomínajúce gengstra... A to vlastne aj som. Moje na krátko ostrihané rozstrapatené čierne vlasy ladili s mojimi čiernymi očami.
Zastala som pred obchodom so sklami a zadívala som sa na svoj odraz. Ako vlkodlak nemám pre seba iné pomenovanie ako dokonalá. Svojou neuveriteľnou krásou, zvieracou ladnosťou, rýchlosťou a silou sme od ľudí dosť odlišní. Nie som narcis, toto je fakt. Odvrátila som sa od odrazu a zamierila som si to za pachom, zatiaľ nevedno kam... Mužská časť populácie, ktorú som stretala cestou, sa na mňa pozerala túžobne až perverzne a ja som ich schladila zhnuseným až temným pohľadom mojich očí. Tá ženská časť pozerala závistlivo a nenávistne. Ja som si ich len pobavene premeriavala pohľadom. Chuderky, ani nevedia čo som zač. No hej, keby to vedeli, tak už pravdepodobne utekajú s krikom za roh najbližšej budovy. Vykračovala som si ďalej po pijavicinej stope, až som narazila na krčmu?? To snáď nemyslí vážne? Čakala by som že naňho narazím niekde v tmavej uličke a nie v krčme. Preboha, čo je toto za tupého švába? No, je to smola len pre neho, ja si tú jeho smrť totiž plánujem riadne užiť. Samozrejme, že mučením... Som síce zbrklá, konám impulzívne a do boja idem, aj keď je proti mne aj dvadsať upírov, ale, čuduj sa svete, ja vždy vyhrám... Upíry si preto o mne šepkajú s nenávisťou, ale aj rešpektom zároveň. Pri tom sa modlia, aby som ich nenašla. No tento? Je zrejme samovrah. Vošla som do krčmy a rozhliadla sa. Cítila som po čuchu, že je pri bare. Keď som pozrela tým smerom, naše pohľady sa stretli. V tom jeho bol strach, ale aj...odhodlanie? V tom mojom mohol vidieť šelmu túžiacu po zabíjaní. No nie tu. Nie pred toľkými svedkami. To by som potom musela všetkých buď zabiť alebo premeniť. Zabiť toľko ľudí som nemohla. Nie že by som s tým mala problém to nie, ale nejak sa mi bridilo robiť niečo iné, ako zabíjať mojich, teda našich úhlavných nepriateľov. A, ostatní vlkodlaci by sa na mňa mohli mračiť... Predstava, že by som mala premeniť toľkých ožranov ma v tomto lákala ešte menej ako možnosť, že by sa na mňa, hoci aj milión vlkodlakov mračilo.
Pomaly som začala k nemu kráčať, aby som v jeho očiach videla ešte viac strachu. A to sa mi aj podarilo. Znervóznel a postavil sa. Poobzeral sa a vykročil k zadnému východu. Ja som bola kúsok za ním. Nakoniec tu asi svedkov mať nebudem, bez môjho pričinenia. Uškrnula som sa a zabuchla za sebou dvere. Upír mal na sebe svetlé potrhané džíny a zašednutú, možno kedysi bielu, košeľu s volánmi. Bože vypadá ako hipisák, ktorý zaspal dobu. Znechutene som po ňom prešla pohľadom od hlavy až k pätám a ním len tak striasalo. Mal žlté, skoro blond, vlasy a oči zvláštnej sivej farby. Zatiaľ sa teda nechystal útočiť. Keby chcel, už by tak spravil. Keď prehovoril v jeho hlase sa objavil náznak vzdoru a vlk vo mne zúrivo zavrčal. Ja som však na sebe nedala nič poznať. "Takže si tu...," povedal a ja som zaregistrovala ako sa z temnoty za mnou blížia temné postavy. Tých postáv za mnou bolo približne deväť. Po boku toho upíra sa postavilo ďalších päť. Takže to máme spolu pätnásť. To bude malina. Upír prehovoril znova, tentoraz sebavedomejšie ako pred tým a to ma naštvalo ešte viac. "Títo upíry, ktorých vidíš boli vycvičení špeciálne na tvoje zabitie". Ja som sa zasmiala a s úškrnom odvetila: "Myslíš že tieto komáre mi môžu ublížiť?" Na to zborovo zavrčali všetci dotknutí upíry okolo mňa a môj úškrn sa ešte viac rozšíril. Popri tom som bola stále v pozore a čakala, kedy sa na mňa vrhnú. Upír sa len na chvíľu zamyslel, potom kývol hlavou a povedal: "Veď uvidíme". A upíry okolo mňa sa začali s vrčaním približovať...




Upútavka k New moon

25. října 2009 v 16:27



3. kapitola - záchrana

25. října 2009 v 15:15 | Dara |  Samota alebo vlčí život
Keď sa môj pach dostal až k nim, ich vodca im prikázal aby sa o mňa postarali. "Zabite toho čokla". Zaškľabil sa mojím smerom a pomaly kráčal k dievčatku, ktoré cúvalo až kým nenarazilo chrbtom o strom. "Neboj sa, maličká, bude to bolieť len chvíľu..." Podišiel k nej ešte bližšie. Rýchlo som sa vrhla k štyrom pijavicám predo mnou, aby som sa ich konečnou záhubou, dostala k tomu, pre mňa, najzaujímavejšiemu. Boli dosť oslabení, pretože nežrali už dosť dlhú dobu. No sorry, na tomto meetingu sa mi až tak veľmi nepáči, takže ho asi zruším. Pomyslela som si. Jeden z posluhovačov vytiahol striebornú dýku. Asi sa snaží spestriť si svoju smrť, hm... Celkom neohrabane sa po mne zahnal. To som mu oplatila a zahnala som sa po ňom labou. S bolestným výkrikom pustil dýku a ja som mala konečne možnosť, po dlhej dobe, zabiť. A s akým pôžitkom. Zabila som aj ďalších troch. Celé to trvalo len niekoľko sekúnd. S posledným som sa nemohla pohrať, pretože už už oblapával divčatko. Skokom som bola pri ňom a tlamou som ho odhodila nabok. Zmätene sa v polosede poobzeral okolo seba a keď videl svojich mŕtvych kumpánov, zdesene sa na mňa pozrel. Zatváril sa akoby mu práve teraz svitlo, s kým sa to zahráva. Zašepkal: "Kira." Ja som zo seba vydala len akýsi neartikulovaný štekotavý zvuk. Pomaly, vychutnávajúc si túto chvíľu som šla k nemu. Zrazu ma však čosi chytilo za zadnú labu. Bolo to dievčatko. Svoju uslzenú tváričku si tislo k mojmu kožuchu. Otočila som sa späť k tej odpornej pijavici, ale to som už videla len jeho vzdaľujúcu sa postavu. Zúrivo som zavrčala, chcela som sa za ním rozbehnúť, lenže tá malá sa mi zakvačila do laby ešte viac. Vzdychla som a otočila sa k nej. Očami, vlhkými od plaču, na mňa pozrela a povedala: "Nenechávaj ma tu, prosííím." Tak som si k nej ľahla a otočila som okolo nej svoj chvost. Po chvíli zaspala, ja som len driemala. Nechcela som, aby nás niečo prekvapilo. Z driemot ma prebrali výkriky, neuveriteľné výkriky. Do kelu, asi som až tak ľahko nedriemala... "Sora! Kde si? Sora!" ozvalo sa znovu. Došlo mi, že asi hľadajú malú. Teda Soru. Opäť som rozmýšľala nad tým, prečo je dievčatko samo v lese. Veď, ktorý blázon by šiel sám do lesa? Teda okrem mňa... Ale ja sa nerátam, už nie som človek... "Sora!! Zlatko, prosím, ozvi sa!!" Drgla som do spiaceho klbka zakvačeného do môjho kožucha. Pomrvila sa, otvorila oči a hľadela na mňa. Krik sa ozval znovu a Sora sebou mykla. Pusila ma, na pár sekúnd zavŕtala pohľad do mojich očí a nesmelo poďakovala. "Ďakujem." Strčila som do nej ňufákom, aby už išla. Kým však definitívne odišla, ešte ma pohladila po ňufáku. "Ahoj." Ja som len mierne zafučala, toto som veru nečakala. Obyčajne sa ma všetci boja, ale toto dievčatko, na rozdiel od všetkých, nie. Jej matka, zrejme už začínala byť vydesená, pretože volala čoraz úpenlivejšie. Sora, stále otočená čelom ku mne, začala cúvať. Vyzeralo to tak, že si chce moje črty navždy vriť do svojej mladučkej pamäti. Zbohom malá. Rozbehla som sa opačným smerom. Akosi ma to zasiahlo viac, ako som si chcela pripustiť. Škoda, že už sa s ňou nikdy nestretnem. Vtedy som ani netušila, ako veľmi sa pletiem...




New moon HD trailer

24. října 2009 v 16:02

New moon...

24. října 2009 v 16:00

Flyleaf - Sorrow....x))

24. října 2009 v 15:58


New nápad....xDD

23. října 2009 v 20:38
Nejak fičííím mám nápad na novú poviedku tak ešte uvidím čo z toho bude ale mala by sa volať Zvolená lunou.......x))

2. kapitola - Napadnutá

23. října 2009 v 16:07 | Dara |  Samota alebo vlčí život
No hej, agresívnu. Nie že by som ešte ako "človek" niekoho šikanovala, to nie, skôr som sa snažila slabších chrániť. Ale teraz je to iné. Keď môžem, tak sa všetkého a všetkých stránim, nikto neotravuje, ani nedolieza... Už nie.
Je okolo pol jedenástej. Asi sa pôjdem prebehnúť po okolí a popri tom sa pozrieť, či tu neobsmŕdajú nejaké komáre... Bola by zábava. Už takmer týždeň nič nerobím, len sa váľam v tráve. No vážne, tuším sa niečo deje. Je nezvyčajné, že je už tak málo upírov. Všade ich bolo ako múch a teraz...? No neviem, asi za to môže moja hyperaktivita. Ak, aj tak si myslím, že sa k niečomu schyľuje. K niečomu veľkému...
Ako som tak išla lesom, zacítila som ten nechutne sladký zápach, ako keď hnije mäso. V mojej blízkosti sa ponevierali aspoň traja nenažraní upíri. Boli odo mňa vzdialení asi kilometer. Na nič som nečakala, ihneď som sa rozbehla za nimi. Nehlučne som sa predierala hustým lesom a do tváre mi svišťal vietor. Zastala som kúsok od nich a všimla som si, ako sa chystajú napadnúť malé dievčatko. V ruke malo za hrsť lúčnych kvetov. Na tvári výraz veľkého strachu, ktorý bol aj opodstatnený.
Trošku som sa zarazila, tipovala som troch, nie piatich odporných komárov, ale to mi bolo vlastne úplne jedno. Dvaja sa na ňu chystali zo zadu, dvaja zo strán a jeden, niečo ako ich vodca, z predu. "Stratila si sa maličká?", opýtal sa ten v predu úlisným, ale hlavne nechutným hlasom a malá sa striasla ako by jej bola neuveriteľná zima. Napriek tomu odpovedala ustráchaným, detským hláskom: "Nie, ja idem domov. Mamička ma čaká." Bolo mi z nich zle. To dievčatko mohlo mať sotva deväť rokov. Vlastne by ma zaujímalo, čo tu robí taká malá a taká sama. Ten nechutný šváb zatiaľ pokračoval v ,preňho zábavnej, debate. "Neboj sa, my ťa za ňou zavedieme, poď s nami." Povedal s nechutným úškľabkom na ksichte a začal sa k nej nepatrne približovať. No, to som už nevydržala čakať a vrhla som sa medzi nich.

Samota alebo vlčí život-prvá kapitola

21. října 2009 v 21:02 | Dara |  Samota alebo vlčí život
Toto je príbeh o vlčici a jej večnom živote, ktorý jej šliape na päty.

Pripravujem poviedku...

21. října 2009 v 16:11
Takže pripravujem poviedku samozrejme o vlkodlakoch...xD bude sa volať Samota alebo vlčí život ešte neviem meno hlavnej postavi takže to možno potrvá zo dva dni kým pribudne prvá kapitola......x))

Môj nový blog...x))

21. října 2009 v 15:30
Takže toto je môj nový blog a dúfam že sa vám bude páčiť
s pozdravom Dara.......x))