3. kapitola - záchrana

25. října 2009 v 15:15 | Dara |  Samota alebo vlčí život
Keď sa môj pach dostal až k nim, ich vodca im prikázal aby sa o mňa postarali. "Zabite toho čokla". Zaškľabil sa mojím smerom a pomaly kráčal k dievčatku, ktoré cúvalo až kým nenarazilo chrbtom o strom. "Neboj sa, maličká, bude to bolieť len chvíľu..." Podišiel k nej ešte bližšie. Rýchlo som sa vrhla k štyrom pijavicám predo mnou, aby som sa ich konečnou záhubou, dostala k tomu, pre mňa, najzaujímavejšiemu. Boli dosť oslabení, pretože nežrali už dosť dlhú dobu. No sorry, na tomto meetingu sa mi až tak veľmi nepáči, takže ho asi zruším. Pomyslela som si. Jeden z posluhovačov vytiahol striebornú dýku. Asi sa snaží spestriť si svoju smrť, hm... Celkom neohrabane sa po mne zahnal. To som mu oplatila a zahnala som sa po ňom labou. S bolestným výkrikom pustil dýku a ja som mala konečne možnosť, po dlhej dobe, zabiť. A s akým pôžitkom. Zabila som aj ďalších troch. Celé to trvalo len niekoľko sekúnd. S posledným som sa nemohla pohrať, pretože už už oblapával divčatko. Skokom som bola pri ňom a tlamou som ho odhodila nabok. Zmätene sa v polosede poobzeral okolo seba a keď videl svojich mŕtvych kumpánov, zdesene sa na mňa pozrel. Zatváril sa akoby mu práve teraz svitlo, s kým sa to zahráva. Zašepkal: "Kira." Ja som zo seba vydala len akýsi neartikulovaný štekotavý zvuk. Pomaly, vychutnávajúc si túto chvíľu som šla k nemu. Zrazu ma však čosi chytilo za zadnú labu. Bolo to dievčatko. Svoju uslzenú tváričku si tislo k mojmu kožuchu. Otočila som sa späť k tej odpornej pijavici, ale to som už videla len jeho vzdaľujúcu sa postavu. Zúrivo som zavrčala, chcela som sa za ním rozbehnúť, lenže tá malá sa mi zakvačila do laby ešte viac. Vzdychla som a otočila sa k nej. Očami, vlhkými od plaču, na mňa pozrela a povedala: "Nenechávaj ma tu, prosííím." Tak som si k nej ľahla a otočila som okolo nej svoj chvost. Po chvíli zaspala, ja som len driemala. Nechcela som, aby nás niečo prekvapilo. Z driemot ma prebrali výkriky, neuveriteľné výkriky. Do kelu, asi som až tak ľahko nedriemala... "Sora! Kde si? Sora!" ozvalo sa znovu. Došlo mi, že asi hľadajú malú. Teda Soru. Opäť som rozmýšľala nad tým, prečo je dievčatko samo v lese. Veď, ktorý blázon by šiel sám do lesa? Teda okrem mňa... Ale ja sa nerátam, už nie som človek... "Sora!! Zlatko, prosím, ozvi sa!!" Drgla som do spiaceho klbka zakvačeného do môjho kožucha. Pomrvila sa, otvorila oči a hľadela na mňa. Krik sa ozval znovu a Sora sebou mykla. Pusila ma, na pár sekúnd zavŕtala pohľad do mojich očí a nesmelo poďakovala. "Ďakujem." Strčila som do nej ňufákom, aby už išla. Kým však definitívne odišla, ešte ma pohladila po ňufáku. "Ahoj." Ja som len mierne zafučala, toto som veru nečakala. Obyčajne sa ma všetci boja, ale toto dievčatko, na rozdiel od všetkých, nie. Jej matka, zrejme už začínala byť vydesená, pretože volala čoraz úpenlivejšie. Sora, stále otočená čelom ku mne, začala cúvať. Vyzeralo to tak, že si chce moje črty navždy vriť do svojej mladučkej pamäti. Zbohom malá. Rozbehla som sa opačným smerom. Akosi ma to zasiahlo viac, ako som si chcela pripustiť. Škoda, že už sa s ňou nikdy nestretnem. Vtedy som ani netušila, ako veľmi sa pletiem...
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Meggy Meggy | E-mail | 7. listopadu 2009 v 19:48 | Reagovat

no veru ešte budeme mať to dočinenie ...
sora inak znamena po japonsky oblaha...že ?? :-?  :-?

2 Dara Dara | Web | 8. listopadu 2009 v 15:45 | Reagovat

presne to to znameá...x))

3 Quileutte Quileutte | Web | 10. května 2011 v 17:36 | Reagovat

krásne meno :D super kapitola...:-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama