6. kapitola - "Zoznámenie"

30. října 2009 v 21:46 | Dara |  Samota alebo vlčí život
Prekvapená svojím zistením, som vyšla z miestnosti. Zbadala som, že za stolom sedí už len Sora. V ústach mala lízanku a niečo čarbala do skicára. Vzala som nejakú knihu z kôpky a sadla si za stôl niekoľko metrov od nej. Sedela som tak, že som na ňu mala perfektný výhľad. Začala som si ju v duchu porovnávať s tým malým dievčatkom spred ôsmych rokov. Vážne sa zmenila. Črty tváre. Všetko na nej bolo iné. Oči však ostali rovnaké. Zrejme vycítila môj pohľad, pretože si prestala čarbať a vzhliadla na mňa. Mierne znervóznela a nesmelo sa usmiala. Ten úsmev som opätovala, nevidela som dôvod, aby som urobila inak. Napadlo ma, že ju nechám začať rozhovor. Bola som si totiž istá, že ho aj začne. Tak, ako to urobila už pred toľkými rokmi. Nemylila som sa. "Ahoj," ozvala sa nesmelo. Odpovedala som jej rovnakou mincou, ale môj úsmev nebol nesmelý, ale úplne opačný. Žiarivý ako vychádzajúce slnko. "Len sa mi to marí, alebo si tu vážne nová? Ešte som ťa tu nevidela a to tu, myslím, poznám, aspoň z videnia, každého." Trošku som sa rozrečnila. Obnovovať staré, milé známosti mi akosi prišlo vhod. Soru to očividne ukľudnilo a už prestávala byť tak nervózna. "No, vieš.. keď som bola malé dievčatko, asi tak osemročné, odsťahovali sme sa. Nedávno sa však stalo niečo, čo ma prinútilo sa vrátiť späť k mojej tete. Hm... vlastne, slovo "prinútilo" nie je výstižné, ale teraz sa celkom hodí." Pri týchto slovách sa jej zastrel pohľad priezračnou slzavou stenou. Jedno som vedela vyčítať. Bol v nich dosť veľký smútok. Bolo očividné, že veselá udalosť to asi nebola. Utešovať smutných ľudí zrovna nebola moja silná stránka, preto som trepla prvé, čo ma napadlo. "Inak, ako sa voláš?"... Zvestovala mi skutočnosť, ktorú som v tej chvíli už ovdládala. "Sora" Hoci sa nepýtala na moje meno, povedala som jej ho. "Ja som Kira, teší ma." Na moje slová pokývla hlavou a ešte viac sa usmiala. "Takže, ty tu budeš teraz pracovať?" Dlho s odpoveďou neotáľala, zrejme mala svoju budúcnosť, takrečeno, spočítanú. "No, hej, chcela by som si len tak, pomimo školy, zarobiť a hlavne, dostať sa z domu niekam preč." Zdôverila sa a popri tom, aby to vyznelo ešte rebelskejšie, zaškľabila sa, ako to vedia len teenageri. "Zrejme sa tu, teda, budem stretávať častjšie. Akosi sa tu stávam návštevníkom čislo jeden." Sebaironicky som predniesla to, čo ma už dávnejšie trápilo xD Ale až tak veľmi ma to zase netrápilo, aby som sa pri tom konštatovaní nezasmiala. Pri nej ten smiech, akosi, nebolo ťažké vylúdiť na tvár. "Tak, to dúfam..." Odvetila prekvapivo. Na to, ako na začiatku vyzerala vyplašene, teraz pôsobila veľmi uvoľnene. Usmiala sa. Naoko sa zatvárila, že sa bojí, ale klebete sa ku mne naklonila: "Vieš, vedúca mi povedala, aby som sa ti vyhýbala. Ževraj si nebezpečná." Vycerila som zuby a možno by som jej povedala aj pravdu. Ale včas som sa uvedomila a predniesla...: "Možno som, ale nie pre teba... A okrem toho, tá starká nevie niekedy ani to, ako sa volá. Veľmi vážne by som ju, v mnohých ohľadoch, nebrala." Zrazu mi napadlo, že by som rada vedela, čo si myslí... či som vážne taká nebezpečná, ako tvrdí knihovníčka. "A čo si myslíš ty?" Trošku rozmýšľala, akoby chcela zosúladiť svoj prvý dojem s tým terajším, hoci sa nepoznáme dokopy ani desať minút. "Zatiaľ mám pocit, že si fajn. Nevyzeráš, síce, ako stelesnená nevinnosť, ale, podľa mňa, sa nemýlim, hoci, poviem ti.... Na prvý pohľad som mala trošku aj strach." Pri tom, sledovala výrazy mojej tváre, zatiaľ čo ja som si v duchu hovorila, že presne takto si predstavujem spoveď. Skoro som vybuchla... Napriek tomu, tie slová boli milé. Milé v tom zmysle, že ma nepozná a hovorí to, čo hovorí. "A tiež si myslím, že by si mi neublížila, nikdy. Tým som si istá."... Neviem, či mám byť polichotená, či urazená. Je síce pravda, že jej by som neublížila. To by som sa vtedy, pred rokmi, nemusela unúvať so záchranou. Boli sme vtedy spolu len pár chvíľ, no nejak ma vzalo, keď odišla. Bolo to nastálo a predsa sme sa znovu stretli. A teraz sa opäť ocitla v mojom neusporiadanom živote a čo je hlavné, mám možnosť ju ochrániť. Je ako moja mladšia sestra. Čím to je, to netuším.
Zamyslene som sa na ňu pozrela a ona môj pohľad smelo opätovala. "Budeš tu až do záverečnej? Nechce sa mi ísť večer samej domov." Mala pocit, aspoň som to na nej videla, akoby ma oberala o čas. Letmo sa mi kútiky úst pokrivili do úsmevu a prikývla som. "Keby si to nenavrhla ty, nahvrhla by som to ja tebe. V jednom má knihovníčka pravdu. Je tu nebezpečne." Prikývla na znak, že rozumie a ďakovne sa zaškerila. Akurát jej popod nos vopchalo nejaké dievča knižný preukaz. Sora naň pozrela, odobrila a dievča sa takmer behom odobralo chodbou. Ale tak, aby ma pri tom videla. Nechcela ma mať poza chrbát. Pobavene som ju sledovala pohľadom a keď som sa obrátila naspäť na Soru, zistila som, že tá sa na mňa mračí. Prevrátila som oči a začala prehľadávať poličky s knihami, aby som si nejak zamestnala aspoň ruky. Ešte som si stihla všimnúť, ako sa na mňe zabáva...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Quileutte Quileutte | Web | 10. května 2011 v 17:50 | Reagovat

super kapitola....som zvedavá ako bude reagovať Sora keď zistí kto Kira v skutočnosti je...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama