Listopad 2009

New moon konečne film....x))

28. listopadu 2009 v 22:26 | Dara

New moonTak sme sa konečne dočkali filmu....a tu je odkaz pre vás...x))


4. kapitola - Smallgeneration

26. listopadu 2009 v 20:33 | EWII_TW |  Smallgeneration
Natiahla som sa rukou k tomu tvorovi, ale ako náhle som to spravila oľutovala som to. Jeho ostré pazúry som pocítila na dlani. Z úst sa mi vyrvalo obrovské zrevanie. Už veľa krát ma všeličo poškrabalo no nič nebolo takéto. Cítila som akoby ma nie poškrabal, ale ešte stále sa mi zarýval do kože. Neuveriteľná bolesť na mojej dlani vyvolala vo mne obrovské otrasy. Celá som sa triasla. Ale aj cez túto bolesť som si uvedomovala ako sa malý zúrivý vlk pri mne zvíja akoby od bolesti. Mal v očiach neuveriteľný chaos. Muž v čiernom akoby bol zmätený ,akoby nevedel čo má spraviť. No keď sa z lesu ozvalo zúrivé vrčanie vlkov on sa vzchopil ,no jeho zúrivý vlk už iba nehybne ležal na zemi. Bol mŕtvy. Muž v klobúku sa zdrapil za ruku a nasadil mi na ruky niečo veľmi ťažké. Keď som sa pozrela na ruky zistila som, že sú to putá. Celá som sa triasla ešte pod vplyvom záhadných škrabancov . No pri pohľade na moje ruky som zistila, že mi modrajú. Keď som sa lepšie pozrela na trasúcu sa ruku zistila nebolo na nej obyčajné poškrabanie. Na ruke sa mi totiž objavoval odtlačok malej vlčej laby s čímsi záhadným v strede akoby erbom. Vyplašene som sa pozrela na muža v čiernom klobúku no on mi iba ako zhypnotizovaný priviazal na putá reťaz a potiahol ma za ňu. Triaslo sa mi celé telo a myslela som, že od bolesti mi odpadne celá ruka. Muž ma dotiahol až ku obrovskému stromu. A k nemu ma priviazal. Sadol si ku druhému stromu ale ešte za ten dlhý čas som mu ani raz nevidela do tváre no všimla som si ,že pri strome ležal ďalší malý vlk. Začalo so mnou trepať akoby som mala nijaký záchvat. Tak so mnou trepalo až som si hlavu tresla o strom. V tom momente sa mi zahmlilo pred očami. Keď som sa prebrala z bezvedomia prvá myšlienka ktorá mi prebehla hlavou bola kde to som? No zrazu som počula zúrivé zavitie vlkov. Znelo to ako by ich bolo minimálne 100. Keď som si chcela vystrieť stuhnutú ruku uvedomila som si, že mám ruky aj nohy spútane obrovskými putami a som reťazou priviazaná o strom. Srdce mi začalo byť až príliš rýchlo. Hneď som si spomenula, že toto zavitie som už raz počula. V mojej nočnej more. Je toto jedna z nich? Pohla som sa a putá sa mi zaryli ešte viac do kože ako boli. Nechcela som zakričať od bolesti tak som zavrela oči. A zrazu akoby mi bolesť ustúpila. Otvorila som oči no chvíľu mi trvalo kým som zaostrila. Bolo mi jasné, že už nie som v tmavom lese spútaná a poškrabaná neznámym tvorom. Bola som na zemi, opretá o strom. Srdce mi bilo tak nepravidelne, že sa ani nedá povedať či rýchlo alebo pomaly. No jedno viem niečo nie je v poriadku. Hlavou mi preblesla spomienka na vlčiu labu na mojej ruke a okamžite som sa na ňu pozrela. No nič na nej nebolo absolútne nič. Ani náznak menšieho narušenia kože. Okrem pritlačených malých kamienkov a hliny z toho aká som asi bola zapretá rukou do zeme. Sedím na zemi trasiem sa od spomienky na bolesť a od pretrvávajúceho strachu. Zašušťalo niečo za mnou a ja som sa strhla. Prvé čo som čakala bol muž v čiernom klobúku s dierkami spolu so svojím malým vlkom. No stál tam Nicolas. No nebol to Nicolas aký bol pri mne pred touto čudnou situáciou. Mal neopísateľní výraz. V očiach mu prebleskoval vražedný pohľad striedajúci sa so zúrivým a skľúčeným. Zatriaslo mnou pretože pri pohľade na jeho výraz mi hlavou prebleslo niečo ako jeden obrázok z celého filmu. Na tom obrázku som videla toho malého zúrivého vlka ako sa snaží odo mňa odtiahnuť a jeho utrápený výraz. Po celom tele mi prebehol mraz. Zrazu som zbadala v Nicolasoových očiach nečakané potešenie. Akoby sa radoval z môjho strachu. Usmial sa na mňa a podišiel bližšie. To čo ma za blbosť napadlo? On by sa určite netešil z toho že ma tu klepe od strachu. Som chybná toto určite nie sú nočné mory. Nočné mory veď to má už v názve noc. Nočné mory sa snívajú. No mne toto určite nepripadá akoby som snívala. Pri snoch som nikdy nevnímala detaily. Nicolas si odkašľal. Moje oči prebehli hneď na miesto kde pred chvíľou stál. No tam už nebol sedel vedľa mňa. Tak blízko vedľa mňa, že sa mi až rozbúchalo srdce. ,,Čo sa deje?" opýtal sa ma. ,,Čo by sa malo nič. Kde si bol?" opýtala som sa čakajúc na odpoveď. ,,Ja?" opýtal sa ma neveriacim tónom. ,,Som stále tu no ty si bola nijaká divná." Povedal veľmi vážne no v očiach mu bolo vidieť niečo čo som nikdy nevidela. Akoby mu tam iskril oheň. Niečo čo veľmi predo mnou skrýva no nie úplne. ,,Čo som robila?" vypadlo zo mňa bez rozmýšľania. No hneď som oľutovala každé slovo tejto vety. Keď sa pýtam čo som robila je jasné, že neviem. ,,Ty sa ma na to pýtaš?" opýtal sa neveriacky. V jeho pohľade sa vyskytla nová vec niečo veľmi nečakané. Zúrivosť. ,,Áno" pošepkala som. ,,Keď som sa Ťa niečo opýtal neodpovedala si vypadala si ako zhypnotizovaná. Akoby Ťa niečo ťahalo k tomuto stromu kde práve sedíme." Pred očami sa mi teraz znova zastrelo. Nič nevidím iba prebleskujúce sa obrazy z filmu. Snažím sa nad nimi zamyslieť , aby som ich pochopila. Zrazu vidím vlka cvakajúceho zubami....blesk.....muž v čiernom klobúku mi dáva putá.....blesk......vlčia laba na mojej modrej ruke....blesk....zavitie vlkov...blesk......bubny.....blesk......útek.....blesk......jaskyňa....blesk....červené oči.....blesk....
,,Stephanie" začula som niekde v diaľke krik. ,,Stephanie čo zas?" už omnoho bližšie. Niečo so mnou zúrivo trasie. Hmla z pred mojich očí ustupuje. Nicolas so zúrivým pohľadom so mnou trasie. Ja sedím pri tom istom strome len si pevne stláčam jeho ruku k mojej. Na miesto kde niečo cítim. Blesk....erb. Neveriacky som odtrhla jeho ruku od tej mojej. Teraz v jeho očiach nebola len zúrivosť dokonca nenávisť. Vyplašene som odtrhla oči od jeho očí a zahľadela sa na moju ruku. Akosi ma nepríjemne pálila. Nie pálila skôr akoby mi tam niečo chýbalo. ,,Čo sa to deje?" potichu som si zamrmlala a pozrela sa na Nicolasa tušiac, že nič nepočul. V jeho teraz skôr rozladenom pohľade sa objavila iskra nádeje. No túto iskru som nemala čas rozvíjať ,pretože ma napadla iná a dôležitejšia otázka. ,,Nicolas čo som teda pred chvíľou robila? Keď som ti neodpovedala?" opýtala som sa veľmi zvedavo aj keď som videla, že v ňom kypel hnev. ,,Bola si čudná. Akoby si nevnímala čo sa okolo teba deje. Na tvojej tvári nebolo vidno žiadne pocity nič ako keby si bola duchom niekde inde preč zo svojho tela.." Pri tomto sa na dosť dlhú chvíľu odmlčal no z jeho výrazu som usúdila, že sa chystá pokračovať. ,,A potom si išla k tomuto stromu." Keď toto dopovedal bolo mi jasné, že jeho úplne výrazný koniec vety mi mal dať najavo, že skončil. Myšlienkové pochody v mojej hlave sa rozbehli na plné obrátky. Je so mnou niečo zle? Čo sa mi to deje toto nie je nič normálne. Mne sa zdá, že sa mi to nijako celé začína napájať. Skutočné nočné mory nie je ani to najpresnejšie slovo, ktoré by malo opísať to čo sa mi deje v hlave. No napadla ma myšlienka: čo ak Nicove slová ,,ako keby si bola duchom niekde inde preč zo svojho tela" mi mali povedať niečo čo neviem. Príliš sa mi zdá, že rozumie tomu čo sa pred chvíľou stalo viac ako ja.
,,Poďme už preč. Nepáči sa mi keď si ticho lebo neviem či si duchom prítomná." Neúprimne sa pousmial. ,,Poďme." Súhlasila som. Nechápem čo mu je. Akoby som ho niečím rozčúlila. Neviem či naozaj hovorí pravdu lebo, ale viem, že som určite ako povedal nevnímala. No nechápem to bol tam so mnou bozkával ma a teraz ma nenávidí?
Nie, to nie je možné. Možno som ho len zaskočila mojím správaním. Asi som vypadala ako psychopat. Nie je divu, veď ani neviem čo som robila. Iba viem, že som mu tisla ruku na moju asi dosť silno a to by z jeho pohľadu mohlo vypadať všelijako. Konečne nijaký zlatý chalan a ja sa chovám ako nijaká chybná. Stephanie Cryl bude vždy chybná to je ten problém. Už len to meno a priezvisko. Z môjho zamýšľania ma vytrhlo Nicolasove odkašľanie. ,,Stephanie? Prečo si ticho?" opýtal sa tak úplne predstieraným priateľským tónom. ,,Ty sa nepýtaš. Vadí ti keď som ticho?"
,,Nie len som trochu nervózny." Povedal to tak, že sa nedalo pochybovať o tom ,že to je pravda. ,,Nemáš byť prečo. Ty nie si považovaný za nijakého psychopata. " zamrmlala som si. ,,Zatiaľ" povedal zreteľne, ale potichu. Z tých slov mi prebehli zimomriavky po chrbte. Zatiaľ? Takže sa niečo dozviem? Alebo by som sa aspoň mala? Moje ,,nočné,, mory ak sa to tak dá nazvať, začali v ten deň keď som spoznala Nicolasa. Má s tým niečo spoločné? To čo ťa aj napadlo Stephanie. Máš príliš veľkú fantáziu. Začal fúkať silný vietor. Akurát sme vyšli z lesíka. Doteraz vietor tlmili stromy. Ocitli sme sa na lúke. Zhlboka som sa nadýchla a studený vietor ma zaštípal až v hrdle. Asi tým ,že tu budem zamyslená moc nepomôžem nášmu rozhovoru. ,,Hm Nicolas neuveríš, ale keď sme sa dnes stretli myslela som na teba." Povedala som a snažila som sa ,aby to znelo nenútene a priateľsky. ,,Aj ja na teba a tak som šiel za nosom a došiel som na zastávku." Usmial sa teraz trochu úprimnejšie. ,,To čo si spravil v lese pred tým ako sa stala tá menšia nepríjemnosť bolo pekné." Usmiala som sa, ale určite stuhnuto lebo som sa za svoje slova cítila trochu trápne. Chytila som ho za ruku. A keď neprotestoval chytila som ho pevne. No ako náhle sa naše ruky dotkli akoby ma skopal elektrický prúd. Akoby mi do mäsa na ruke niečo silne ryli. Rýchlo som ho pustila. Pozrela som sa na ruku a bola modrastá a tmavomodrým akoby som na nej mala niečo napísane. ,,Smallgeneration" prečítala som si potichu. Aj keď sa mi celá ruka triasla dokázala som to zreteľne prečítať. No ako náhle som to prečítala zmizol tmavomodrý nápis a ruka sa prestala triasť.



New moon soundtrack

22. listopadu 2009 v 15:42 | Dara


New Moon Inspired Music

22. listopadu 2009 v 15:33 | Dara



Anya Maria- Satellite Heart

22. listopadu 2009 v 15:24 | Dara

13. kapitola - Návrat a ohrozenie

22. listopadu 2009 v 15:20 | Dara |  Samota alebo vlčí život
Upírou rýchlosťou prišla a kľakla si ku mne. Objala ma svojimi studenými pažami. Zakvačila som sa jej do trička stále opakovala: "Odpusť mi to, prosím." Ona sa ma snažila utíšiť. "Pššt. Nemám ti čo odpúšťať." Mala som na to iný názor. "Nedokázala som ťa ochrániť. Je to moja vina. Teraz budeš zabíjať ľudí a nakoniec budem musieť zabiť ja teba. Lenže to nedokážem a...a..." Nedokázala som nič viac zo seba dostať. Teraz už sme kľačali obe. "Tíško," utešovala ma Sora, pritom ma objala. "Nikoho teraz zabíjať nemusíš, dokonca ani mňa. Živým sa zvieracou krvou, nie ľudskou. Tak sa neboj. Všetko bude v poriadku." Bola viac vyrovnaná so situáciou ako ja. Zdala sa mi tak pokojná, takmer, akoby sa nič nestalo. "Prečo si mi nepovedal, kto si?" Zavrtela som hlavou. "Bála som sa, že by si dostala strach a odišla." Potichu sa zasmiala. "Tak to si sa obávala zbytočne. Bože, čo ťa to len napadlo? Nikdy si mi nedala dôvod sa báť. A okrem toho, ja zbožňujem všetky mystické tvory, z toho, vlkodlakov a upírov zvlášť veľmi. A všetko okolo toho." To bol prejav, ktorý by som nikdy nečakala. "Škoda, že si sa o tom predtým nezmienila... možno by som ťa ja sama premenila." Myslela som to skôr zo žartu ako naozaj, hoci veľmi príhodná doba na to nebola. Zrazu mi niečo napadlo. "Počkaj, počkaj... čo malo znamenať to tvoje náhle zmiznutie, hneď po tom, ako ťa uhryzol? To sa predsa nestáva." Sora si hrýzla dolnú peru, akoby váhala, či mi to má povedať. Nakoniec však spustila, pretože zaznamenala môj utrápený pohľad. "Vieš, mám schopnosť. Element..." vzápätí to upresnila. "Dokážem ovládať jeden z elementov a tým je vzduch. Pomáhala mi s tým Beca, ale nakoniec som to zvládla." Trošku som z toho bola zmätená, ale na otázku som sa predsa len zmohla. "No, kto má byť akože tá Beca?" Sora sa zamyslela. Chcela mi to povedať čo najpresnejšie. "Ehm, jedna upírka. Ale je v pohode, neboj sa. To on mi pomohla z ovládnutím sa. Aby som nebola nebezpečná pre ľudí. Tiež sa živí zvieratami." Chcela ešte pokračovať, ale ozvala som sa ja, pretože mi čosi bolo čudné. "Ako je možné, že je tu toľko upírov, predsa som ich v tomto revíri vyhladila, že?!!" Nejak sa jej nežiadalo mi na to odpovedať. Možno aj preto, že na to sa odpovedať ani nedalo. Nie poriadne. "Inak, Kira? Čo si robila tie posledné tri dni, ak rátam aj dnešok?" Opýtala sa takmer až opatrne a pozorne sledovala zmenu v mojej mimike. Uškrnula som sa, no keď som videla ako sa začala tváriť, tak som si povzdychla a začala líčiť, ako som sa "bavila" s mojimi kamošmi - upírmi. "Vieš, keď som si myslela, že ťa zabi, tak som dostala takú neuveriteľnú túžbu zabiť všetko studenokrvné. Tak som tú túžbu aj začala uskutočňovať na všetkých pijavicách, pardon upíroch,..." úkosom som sa pozrela na Soru. .."ktorých som mala k dispozícii." Sora si povzdychla, takmer vyzeral ako mať, ktorá chce pokarhať svoje dieťa. "Ja viem, videla som ti kôpky prachu. A nevyčítam ti to. Pozerám, že to nie je len tvoja práca, ale aj veľká zábava." Pri poslednom slove nahodila znechutenú grimasu. "Máš pravdu, je to pre mňa niečo ako rozptýlenie. Tento nesmrteľný život je inak nudný." Posťažovala som sa a Sora pretočila oči. Videla, že si robím žarty. "Sora?" Prezieravo som pýtala. "Hmm?" Ani sa pri tom na mňa nepozrela. Čakala. "Teraz, keď si späť a si relatívne živá... ostaneš so mnou alebo odídeš?" Tá si smutne vzdychla a ja som sa už pripravovala na to najhoršie. No nakoniec z nej vyliezlo. "Kam by som asi chodila bez teba, ty chlpáč." Pri tom sa zasmiala aj a som zavrčala, ale spôsobom, ktorý by sa dal označiť za hravý. "Ozaj, poď, niekoho ti predstavím. Povedala a pri tom vstávala. Spýtavo som na ňu pozrela. "No nedívaj sa tak na mňa, poď." Vyzvala ma, pri tom som sa postavila už aj ja a išla popredu, keď v tom z lesa vyskočil biely vlk. Mohol byť taký veľký, ako som bola aj ja. O to však nešlo, s vrčaním sa chystal zaútočiť na Soru...

3. kapitola - Zemská príťažlivosť

21. listopadu 2009 v 21:36 | EWII_TW |  Smallgeneration
,,Wow ahoj čo ty tu robíš?" ozval sa až príliš známi hlas za mnou. Neveriacky som sa otočila. Stál tam on. Pán neznámi. mam halucináciu alebo čo? Neverím vlastným očiam! ,,eh" vyšlo zo mňa. ,,Akosi ti to eh trvalo" povedal úplne odľahčene. Trochu zahanbene som sklonila hlavu pri predstave ako na neho asi pozerám.. Počula som aj tiché zachechtanie sa. Pozrela som sa na neho. Mal také krásne sivomodré oči. Pred tým som im nevenovala moc veľkú pozornosť. ,,Eh asi som sa zasekla" priznala som a trochu som sa pousmiala. ,,Neodpovedala si mi na otázku, no asi si trochu prekvapená...tak ti to teraz odpustím chystáš sa niekam?" Uf musí sa tak na mňa pozerať? Asi áno. Samozrejme, že sa nikam nechystám to čo je za otázku? ,,Nie nikam" vypadlo zo mňa nakoniec. ,,A chceš? Napríklad na takú menšiu prechádzku." Na toto musím okamžite odpovedať ,,Jasne poďme"
,,Asi by si sa mala isť prezuť" zachechtal sa. Úplne som zabudla že som na korčuliach. ,,Uf no jasne. Ideš so mnou?"
,,S radosťou, dosť dlho som na teba myslel ako si asi dopadla v škole." Usmial sa. Pri tejto vete sa nedalo neusmiať sa. On na mňa myslí neuveriteľné. ,,Ako keby ja som nad tebou nerozmýšľala." Zamrmlala som si, ale asi ma počul. Pozrela som sa na neho a usmieval sa a v očiach akoby mu iskrilo. ,,Tak poďme" povedala som nakoniec. Na to, že som mala korčule bol pán neznámi stále vysoký. V tom mi prebleslo hlavou máš jedinečnú príležitosť sa ho konečne opýtať ako sa volá. ,,nad čím rozmýšľaš?" opýtal sa. ,,Akurát ma napadlo, že vôbec neviem ako sa voláš." Vypadlo zo mňa. ,,Nicolas, ale volaj ma Nic." Povedal veľmi priateľsky. ,,Nic. Hm." Nicolas. Pekné meno. ,,Čo?"
,,Ale nič iba rozmýšľam aké nezvyčajné ale pekné meno." Usmiala som sa na neho a pozrela som sa do jeho krásnych očí. ,,A Ty?" prerušil ma v zamyslení a tak som trochu vypadla z konverzácie. ,,Čo ja?"
Zasmial sa ,,ako sa voláš?" a akoby keď sa na mňa díval sústredil sa mi na vlasy. ,,Stephanie ale Stephie je asi lepšie." Vysypala som zo seba. Nikdy som nebola spokojná s mojím menom. ,,A priezvisko?" zamumlal a stále sa pozeral na moje vlasy viac ako do očí. ,,Cryl" odpovedala som a keď som sa na neho pozrela zdalo, že sa mračí. ,,Čo sa deje?" opýtala som sa trochu zmätená. ,,Iba si myslím, že skracovanie takého prekrásneho mena by malo byť trestne" a pokrútil hlavou. ,,Och bože." Pregúlila som očami. Už sme stáli pred naším domom rýchlo sa musím prezuť nemôžem stratiť ani jednu sekundu pri ktorej by som sa mohla opýtať nijakú otázku na ktorú by mi v zapätí odpovedal. Rýchlo som sa obula do tenisiek a išla pred dom na Nicom. Stál tam kde pred tým to ma trochu potešilo. ,,Tak kam?"
,,Za nosom" odpovedal pravdepodobne pobavený mojím nadšeným výrazom. ,,Stephanie?" opýtal sa ma potichu. No a sme pri tom najhoršom čo sa mohlo stať. Rozhodol sa volať ma celým menom. Neznášam to! ,,hm?" opýtala som sa na koniec. Bolo by nezmyslené hádať sa tu kvôli môjmu menu. ,,Ako to robíš?" opýtal sa a znelo to až príliš vážne. Som trochu zmätená. ,,Čo robím?" opýtala som sa. ,,Nikdy som nikoho ako si Ty nestretol. Neviem to vysvetliť čo je na tebe také zvláštne, ale neskutočne ma priťahuješ a ja sa ti nedokážem brániť." Čo?? To bolo čo? Asi som zle počula. Nie asi ale určite. Čo to povedal? Že ho neskutočne priťahujem? Ja som asi ohluchla! Alebo, že by som spala? ,,Eh ako?" keď som sa to však opýtala zacítila som na krku jeho dych. Dá sa povedať, že skoro až fučal.. No nechcela som sa otočiť. Bolo to až príliš príjemné. Zavrela som oči a pravidelných intervaloch sa ma dotýkali ďalšie a ďalšie jeho výdychy. Na moju otázku som ani nečakala odpoveď. Ani som ju nechcela. V tom sa ma dotkla jeho ruka. Nemožné! Jeho ruka na mojom krku ma hladila až príliš skutočne. V tom som prestala cítiť intervaly jeho výdychov na mojom krku a rýchlo som otvorila oči. Namiesto parku v ktorom sme sa prechádzali som zbadala jeho. Nica až príliš blízko pri mne. ,,Keď som ťa zbadal vtedy na tej zastávke, hneď som vedel ,že si iná..." prerušil jeho vetu jedným hlbokým nádychom a výdychom.
No po tomto výdychu nenasledovalo pokračovanie vety, ale zavitie mne až príliš povedomých vlkov. Ani som si nevšimla, že sme už dávno neboli v parku ale v lesíku. Nica zatriaslo akoby sa niečoho veľmi zľakol. Vyplašene som sa na neho pozrela no on sa iba usmial. Chcela som mu povedať, aby sme sa už vrátili no keď som sa nadýchla, že to poviem dotkli sa jeho pery mojich. Tak krásne a tak nežne. Naozaj so mnou zatriaslo pri jeho bozku. Neviem prečo, ale zľakla som sa. Odtrhla som sa od neho a vyplašene sa popozerala okolo seba. No Nicolas tam už nebol. Kde zmizol? Čo má toto do pekla znamenať ? Ani neviem v ktorom lesíku sa to nachádzam. Lesíku pretože okolo mňa sa nachádzalo iba máličko stromov. Ihličnatých stromov. Ihličie šuští všade okolo mňa a je tu príliš ticho. Cítim akoby ma niečo sledovalo. Niečo malé a tiché. Dostatočne malé, aby som to nevidela. Dostatočne tiché, aby som to nepočula. Až príliš zlovestné ticho zavládlo v celom lese. Aj vtáky zmĺkli a ani sa nehmýria v korunách stromov. Všetko okolo mňa akoby sa úplne zastavilo. Cítim sa tu ako v skalnom meste . Toto miesto som , ale už niekde videla. No bolo tmavšie omnoho tmavšie a aj lesík sa mi zdal hustejší. Som na mieste z mojej nočnej mory. Nie! Bola prvá myšlienka, ktorá mi preblesla hlavou. Nechcem byť na tomto mieste, ktoré mi pripomína bolesť červeno- krvavých očí. Nechcem byť na mieste, ktoré mi naháňa husiu kožu po celom tele. Zavrela som oči a potriasla hlavou (reflex). No keď som otvorila oči nebol to ten pohľad, ktorý som čakala. Nachádzam sa totiž rovno oproti zúrivo cvakajúcemu malému ale strašidelnému tvorovi. Nohy mam až príliš unavené. Cítim sa akoby som bežala vkuse celý môj život. Moje nohy sú už veľmi stuhnuté na to aby sa mohli brániť útekom pred týmto zdivočeným tvorom. Z hrude toho tvora sa ozvalo hrôzostrašne zavitie. Také aké by sa nedalo opísať nikdy. K ničomu sa totiž nedá prirovnať. Otriaslo celou zemou a poza vlka sa vynorila tmavá postava chlapa. Na hlave má obrovský dotrhaný klobúk. Diery či skôr malé pravidelné dierky, ktoré boli na tom klobúku mi naháňali obrovský strach. Nič z mojich pocitov som vôbec nechápala. Akoby som mala na ne neskôr dostať vysvetlenie. No postava toho chlapa mi bola veľmi povedomá. Tie obrovské ramená a veľmi vytŕčajúca kľúčna kosť. Niečo mal spoločné s niekým. No túto myšlienku som nemala čas ďalej rozvíjať pretože na tom chlapovi som si všimla naozaj zaujímavú vec. Ako keby ho niečo naozaj veľmi silno ovládalo. Akoby ho ku mne niečo zozadu tlačilo a on sa zapieral, že nechce ísť. Zacítila som nutkanie v mojich nohách. Nutkanie aspoň sa pokúsiť o krok ustúpiť. Cítila som chvenie nôh. Už som sa skoro pohla no pohľadom som zablúdila nad pred tým tak zúrivo zavíjajúceho tvora. Tváril sa skľúčene. No ja som cítila nie strach ani nič podobné cítila som niečo čo by ma určite donútilo prísť k tomu utrápenému tvorovi a pozrieť sa mu bližšie do jeho utrpením prepadnutých očí. Keby nebolo zemskej príťažlivosti ktorá tak pevne držala moje stuhnuté nohy na zemi už by som bola pri tom tvorovi, ktorý ma tak zaujal.




2. kapitola - Prekvapenie v kúpeľni

19. listopadu 2009 v 21:42 | EWII_TW |  Smallgeneration
Obúvam si pomaly papuče a som rada, že som doma. Neznášam tie trápne reči Elis. Ako ona je v pohode baba až na tie jej úlety vtedy ju naozaj nemusím. Rýchlo som si nahádzala veci do školskej tašky a idem sa osprchovať. Túto časť dňa naozaj milujem. Keď sa môžem na chvíľu vypnúť a ponoriť sa do vriacej vody. Keď som vystúpila z vane rýchlo som si dala teplé pyžamo a župan.
Mokré vlasy sa mi dnes naozaj nechce fénovať. Prečesala som si vlasy a v tom na mňa vykukne ten môj krvavo- čierno - červený pramienok vlasov. Už teraz, ale nemám v pláne sa nad ním moc zamýšľať. No až v tom som si všimla modrinu, ktorá sa pod ním skrývala. Čo to je ? odhrnula som si na tom mieste vlasy a vykukol na mňa veľký tmavomodrý fľak. No ako sa tak lepšie pozerám všetky pramienky sa mi od modriny alebo skôr fľaku zafarbujú na modro. Zhrozene som odstúpila od zrkadla. Zavrela som oči chytila som sa miesta kde som mala fľak. No keď som otvorila oči nebola som u mňa doma v kúpeľni. Tmavý les sa rozliehal všade okolo mňa. Kde to som? Bola prvá myšlienka ktorá mi prebehla hlavou. No zrazu som počula zúrivé zavitie vlkov. Znelo to ako by ich bolo minimálne 100. Keď som si chcela vystrieť stuhnutú ruku uvedomila som si, že mám ruky aj nohy spútane obrovskými putami a som reťazou priviazaná o strom. Srdce mi začalo byť až príliš rýchlo. Niečo tu nie je v poriadku keď som sa poobzerala okolo seba zbadala som, že v tomto tmavom lese nie som sama. Muž s obrovským, čiernym klobúkom na hlave a celý v čiernom sa na mňa udivene pozeral. Ako keby bol prekvapený, že som sa zobudila. V tom som niekde začula bubnovanie pri ktorom mi naskakovala husia koža. Cítila som, že to bubnovanie má niečo spoločné so mnou . Ako keby mi malo byť osudné. No viac ako ja od strachu sa začal triasť muž vedľa mňa. On sa však netriasol strachom ,ale ako keby v ňom to bubnovanie vyvolalo zúrivosť. Niečo vo mne vyvolávalo pocit, že ten muž s tým bubnovaním nesúhlasí. V tom som začula hrôzostrašnejšie zavitie vlkov ako pred tým ako by čakali na mňa. Čakali asi nie je to pravé slovo skôr sa približovali. Pozrela som sa na trasúceho muža vedľa mňa. Začal vzlykať a syčať zároveň. Nie však na mňa. Pozeral sa niekde ďaleko do hustého, tmavého lesa čo bol pred nami. Vedľa mňa zaštrngali kľúče. Okamžite som sa pozrela. Muž vedľa mňa odkrútil šikovne reťaz od stromu a odomkol mi putá. Bubnovanie bolo už blízko vlky som počula vrčať už akoby boli pri mojom uchu. Až keď bol muž pri mne zistila som, že ma pri sebe vlka nie takého ako sú tie obyčajné. Trochu menší. No ten vlk na mňa hľadel zmučene. Uhla som pohľadom a pohla som stŕpnutou rukou. ,,Nech to je len sen" svoje prianie som vyslovila nahlas. Muž sa na mňa prekvapene pozrel a potriasol mnou. ,,Na nič iné ani na nikoho nemysli len na to, že musíš utekať odtiaľto čo najviac ako vládzeš." Povedal rýchlo a prehĺtal slova aby som nepočula zlomy v jeho hlase. Ten muž sa bál viac ako vypadal. ,,Môj vlk poodháňa nejakých ale nie všetkých." Chcela som sa ho spýtať koho odoženie jeho vlk, ale muž ma postrčil a povedal ,,Bež." V tom sa všetko zbehlo strašne rýchlo. Vrčanie bolo už takmer pri mne a bubnovanie bolo také silné, že som si musela zakryť uši. Inštinktívne som sa rozbehla preč od týchto hrôzostrašných zvukov. Zatiaľ to boli iba zvuky no keď som sa obzrela za seba zistila som, že z miesta kde som predtým bola uväznená vychádza minimálne 200 postáv s obrovskými klobúkmi a pri nich asi štyristo malých vlkov. Premohol ma strach keď som začula bolestiví výkrik nejakého muža. Ten hlas mi bol veľmi povedomí. Potom mi došlo, že to bol muž ktorý mi zachránil pravdepodobne život. Rozbehla som sa ešte viac ako pred tým za sebou som v diaľke počula cvakanie vlčích čeľustí. Pripomínalo to zápas. Bežala som ako len moje nohy a pľúca vládali. Dobehla som na koniec lesa kde som zbadala nejakú dieru v skale. Rozhodla som sa do nej vojsť. V jaskyni sa nachádzal veľký balvan. Z posledných síl som ho odtlačila do otvoru , aby sa ku mne z vonku nič nemohlo dostať. ,,Myslíš, že ti to pomôže?" ozval sa ženský hlas. Strhlo ma keď som zistila, že ten hlas sa ozýva z jaskyne. Srdce mi skoro vyskočilo keď som sa otočila. Tesne pri mne stála nízka červenovlasá žena s tmavo čiernym klobúkom. V jej očiach som zbadala až príliš veľkú odhodlanosť ublížiť mi. V tom na mňa skočil vlk. Malý, ale dostatočne silný aby ma prevalil na zem. Spomenula som si na moju prvú nočnú moru. Zatriasla som hlavou. A potom som sa našla ležať na zemi doma v kúpeľni. Celá strhaná som sa poobzerala okolo seba. Nikto nikde nebol. Čo to bolo?? Toto nebola nočná mora bolo to až príliš skutočné. A pritom aj tak som nespala bolo to tak rýchlo. Moje srdce bilo tak rýchlo ako niekomu na kresle smrti. Rukami mi triaslo ale aj tak som sa pokúsila postaviť na nohy. Podarilo sa mi to až na druhý krát. Rozbehla som sa cez celú chodbu až do svojej izby. Zabuchla som dvere. Ľahla do postele a zakryla som sa. Teraz by som si naozaj priala mať niekoho z rodiny doma. Rodičia odišli na cestu okolo sveta na dva mesiace a sestra je na internáte skoro celé týždne. Triaslo so mnou až moc na to aby som dokázala súvisle premýšľať., ale zaspať som sa bála. No moje ospalé viečka mali iný názor. Zaspala som skôr ako som očakávala.
Hukot môjho starého rachotiaceho budíka ma zobúdza. Otvorila som pomaly oči. Spokojná, že žiadna nočná mora mi neznepríjemnila spánok.
Vstávam z postele ale strhalo ma lebo mám
stuhnutú celú nohu. ,,Au debilná noha" zanadávala som si potichu. Keď mi konečne odtŕpla išla som sa umyť. Kráčam po chodbe smerom do izby sa snažím až tak príliš nezamýšľať nad vecami, aby som zas nezaspala. Je piatok a prvá hodina zase angličtina. Nový učiteľ by si o mne pomyslel keby som sa znova zabudla. Celý ďalší deň ubehol v znamení "nuda". Nový učiteľ je totálne chybný (Elis mala pravdu) a kokce. Už som si spravila úlohy a teraz sa asi idem niekde previesť na korčuliach Je totiž už teplo takže to musím nijako využiť. Zbehla som dole po schodoch a obúvam si korčule. Hm ako sa asi môže volať pán neznámi? A je to tu zas nemôžem na neho myslieť. Nemôžeš počuješ sa?! Bože celý deň sa mi to úspešne darilo nemala som moc času sa nad ním zamýšľať lebo mi v hlave vŕtala nočná mora. No tú mi teraz prekryla myšlienka na pána neznámeho. Mám taký pocit, že ma k nemu niečo ťahá. Nie je možné aby som sa zamilovala do niekoho s kým som sa rozprávala možno hodinu. Nie. Ja som mala vždy problém sa zamilovať. Nie zamilovať ale skôr byť ku niekomu dostatočne milá na zamilovanosť.
Ale keď sa mi raz jeho strapaté čierne vlasy dajú na pamäť tak musím na ne myslieť stále. Zrazu mi napadlo, že by som sa mohla pozrieť aj kam som sa to na korčuliach zaviezla. A kde nestojím? No v zastávke. Čo toto má znamenať? Už mi načisto asi hrabe. Potriasla som hlavou (reflex). No moc mi to nepomohlo



1. kapitola - Nočná mora

18. listopadu 2009 v 13:14 | EWII_TW |  Smallgeneration

Takže toto je nová poviedka-kniha jednej mojej kamarátky a volá sa Smallgeneration.... Z pozdravom Dara...x))







Tiché tmavé miesto. Nič nie je nikde ani náznak svetla, náznak života. Iba zrazu sa tisne z mojich úst neskutočný rev. Cítim pálčivú bolesť. Nič iné iba bolesť. Trasie so mnou. Ležím na niečom studenom. Skúšam sa posadiť, ale bolesť pri pohybe mojich svalov ma tresne o zem. No skúsim to znova rukou sa chytím nejakého studeného vyčnievajúceho predmetu. Skala môže to byť skala. V ruke cítim ako keby sa mi trhalo všetko v nej. Premôžem bolesť a už čakám na nával tlakovej vlny ktorá ma tresne o zem. Snažím sa posadiť a cítim nával sily, ktorá ma chce šľahnúť o najbližšiu skalu v tom sa všetko obráti a ja vidím seba samú skrúcať sa v bolestiach. Dívam sa z pohľadu niekoho iného. Znamená to, že na tom tmavom, tichom mieste nie som sama. V tom sa na mňa pozrú moje tmavočervené oči. Snažím sa ich bolestivému a nenávistnému pohľadu vyhnúť tak, že zavriem oči. V tom otvorím oči som v mojej izbe na mojej posteli celá spotená a vystrašená. Bol to len sen to je prvá myšlienka ktorá mi prebehla hlavou. Sen či skôr nočná mora. Zasvietim si moju nočnú lampu. Áno určite sa mi to len snívalo .Sú tri hodiny ráno ako mi ukazuje môj budík na nočnom stolíku. Som celá stuhnutá. Potichu si musím odkašľať. Mám sucho v ústach. Čo mala tá nočná mora znamenať ? Bol to len bezvýznamný výplod mojej fantázie? Malo ma to na niečo upozorniť? Netuším. Asi sa musím trochu posnažiť aby som nad tým už nerozmýšľala. Potriasla som hlavou ako keby som čakala, že mi tie krvavo červené oči vypadnú z pamäte. Do uší som si dala slúchadlá z Mp3 a pustila som si upokojujúcu hudbu. Srdce mi bilo ako splašené. Už sa mi vybila baterka na Mp3 a ja akurát pomaly zatváram oči. Z bezsenného pokračovania spánku ma vytrhlo zazvonenie môjho starého, rachotiaceho budíka. Pomaly otváram oči. Oslepilo ma svetlo z okna. S prižmúrenými očami a zvraštenou tvárou pozerám na budík. Je sedem hodín ráno. Mojim očiam každé ráno trochu trvá zvyknúť si na oslepujúce svetlo. Je mi už jasné, že predo mnou je ďalší deň. Je štvrtok 26. marca. Veľmi dobre si pamätám na nočnú moru. Zas zatrasiem hlavou aby mi vypadla myšlienka z hlavy. Toto urobím vždy keď na niečo nechcem myslieť, ale aj tak to nepomáha. Je to taký reflex. Pomaly sa obliekam a pozriem sa do zrkadla. Vidím zas tú ospalú bledú tvar. pobehujú mi cez ňu tenké pramienky mojich dlhých vlasov. Vtom ako som sa lepšie pozrela na moje vlasy zbadala som vyblednutý pramienok mojich vlasov. Bol oveľa bledší než ostatné. Nad farbou mojich vlasov som sa nikdy nejako moc nezamýšľala, ale tento môj svetlý pramienok ma k tomu donútil. Pripadám si ako totálny idiot. Stojím oťapená pred zrkadlom a s prekvapeným výrazom pozorujem pramienok mojich vlasov a hľadám vhodný názov pre jeho farbu. Bordová, ..nie skôr čierno-červeno-krvavá. Áno krvavá akoby som v ňom mala čosi napustené. Zo zamyslenia ma vytrhlo prasknutie parapety. Parapety nám furt vydávajú tento divný zvuk. Neviem či to je presne prasknutie asi skôr puknutie. Šuchtavými krokmi sa pomaly pohybujem od zrkadla ku dverám. Cítim ako sa moje stuhnuté svaly naťahujú. Zhlboka som sa nadýchla čerstvého ranného vzduchu ktorý ku mne privial z otvoreného okna na chodbe. Po chrbte mi prešli zimomriavky a zatriaslo mnou. Usmiala som sa nad týmto slnečným ránom a pomalými krokmi som sa dotackala už do kúpeľne. Musela som sa potichu zasmiať nad mojím trochu zvedavým výrazom v tvári, ktorý sa na mňa zo zrkadla pozeral. Asi som čakala, že uvidím niekoho iného v zrkadle. Rýchlo si vyčistím zuby, umyjem tvár a pobehnem do izby. Ani len trochu nechápem načo bežím do izby ako keby ma tam niečo ťahalo. S nádejou som stisla kľučku na dverách. Otvorím dvere. No nevidím žiadnu zmenu. Som trochu sklamaná, ale zas som sa musela zasmiať nad mojim naozaj zvláštnym správaním. Asi mi už načisto preskočilo jedna nočná mora a ja sa správam ako totálny idiot. Teraz mi hlavou prefrčala rýchlosťou blesku myšlienka. Koľko je vlastne hodín? Trochu vystrašene som sa pozrela na hodiny na mobile. Vyvalilo sa na mňa číslo 8:30. Trochu som to s tým rozmýšľaním prehnala. Veď už dávno som mala byť na prvej hodine angličtiny a zmeškala som aj autobus. Zbehla som dole schodmi do kuchyne. Schmatla som desiatu a bežím na autobusovú zastávku. Ťažká taška ma spomaľovala a to ma znervózňovalo. Keď som už konečne dobehla na zastávku pozrela som sa kedy mi ide autobus. Dnes asi nie je bohvieaký deň. Autobus mi ušiel pred 2minútami. Ďalší doobeda už nejde. Najradšej by som do niečoho tresla od zúrivosti. ,,A som došla" zamrmlala som si popod nos. ,,Až také zle to nebude" ozval sa niekto za mnou. Aj keď to určite nebolo adresované mne otočila som sa. V tom som tam zbadala čiernovlasého strapatého chalana. Pozeral sa na mňa. ,,Ahoj" povedal a stále sa na mňa pozeral. Ja som sa otočila či to náhodou nehovorí niekomu za mnou. No zistila som, že za mnou je len stena zastávky. Zmetene som sa na neho pozrela a povedala som ,,ahoj" . ,,Pravdepodobne ti ušiel autobus." Zamračila som sa nad myšlienkou, že by ma mohol vidieť bežať na autobus. Vždy keď bežím vyzerám hrozne nohy sa mi zamotávajú. Zatriasla som hlavou, aby som túto možnosť vytriasla z hlavy ,, vyzerá to tak" nespokojne som zamrmlala so stále zamračenou tvárou. ,,Nie si jediná" povedal s pobavením zjavne na mojom znechutenom výraze. ,,Aha" dodala som ešte stále znechutene. ,,To dnes asi nie je bohvieaký deň čo?" usmial sa. Bol celkom pokojný ako keby mu bolo jedno, že mu práve ušiel autobus. No jeho veta povedala moju myšlienku nahlas. Nad tým som sa pousmiala. ,,Tak to je lepšie" povedal. Zas som sa na neho zmetene pozrela. Vôbec netuším o čom teraz hovorí. ,,Akože čo je lepšie?" opýtala som sa nechápavo. ,,Keď sa smeješ". ,,Aha" povedala som. ,,Hm asi sa dnes už do školy autobusom nedostanem." Toto bol fakt, ktorý sa mi ani trochu nepáčil. Znamenal totiž ,že do školy musím ísť peši. Tých 15 kilometrov ma bohvieako neláka. ,,Ako ďaleko máš školu?" opýtal sa. Ja furt nechápem význam našej konverzácie, ale aj tak mu odpoviem. ,, Iba 15 kilometrov" odpovedala som sarkasticky . Zasmial sa nad mojou znechutenou reakciou. ,,ja sa do školy zveziem na mojej motorke." Už som pochopila jeho pokojný výraz na tvári. ,,Aha, motorka" zamrmlala som. ,,Zjavne nie si nadšená našou konverzáciou" povedal. Až tak som sa tvárila? No možno by ma zaviezol do školy keby som bola trochu milšia. Usmiala som sa na neho a povedala som ,,to nie tým, len tými 15 kilometrami. " ,,Aha tak to nie je taký problém" povedal stále sa usmievajúc. ,,Ja ťa zveziem, samozrejme iba ak chceš." Určite by nebol najlepší nápad nasadnúť na motorku s cudzím chalanom, ale ten najlepší som nenašla. ,,super" vyhŕkla som rýchlo. Zmetene sa na mňa pozrel. Pravdepodobne bol prekvapený mojou reakciou. A nebol jediný. Takto spontánne odpovedať nepatrilo medzi moje vlastnosti. Som z tých čo si trikrát rozmyslia čo povedia. ,,Tak nemrhajme časom a pohnime si. Najprv by sme mali ísť asi po motorku." Usmial sa ,,Asi áno sama ku nám pravdepodobne nepríde" povedala som nakoniec. Zasmiala som sa a vykročila smerom k nemu. Až pri ňom som si všimla aký je vlastne vysoký. Bola som prekvapená ja som mu bola asi po vytŕčajúcu kľúčnu kosť. Odkašlal si no keď som sa na neho pozrela čo mi trochu trvalo lebo som musela zdvihnúť hlavu. No zistila som ,že tým odkašľaním chcel len zakryť výbuch smiechu. ,,Čo ti je smiešne?" opýtala som sa zvedavo. ,,Ten tvoj výraz" a začal sa tak smiať, že to by sa kašľom ani skryť nedalo. Pozrela som sa na neho obviňujúcim pohľadom. Trochu sa posnažil prestať sa smiať, ale aj tak sa potichu ešte chechtal. Kráčali sme potichu ak teda nerátam jeho smiech. Ticho prerušil ,,Už sme tu. Počkaj zbehnem po motorku." Usmial sa a vytiahol z vrecka kľúče od garáže. Pobehol smerom k nej a rýchlo ju odomkol. V tom som zbadala nablýskanú oranžovú motorku. Bola fakt super. Zatiaľ čo ja som pozorovala motorku. On vytiahol kľúče od motorky a nasadol na ňu. V tom ma mi došlo, že neviem ako sa volá. Nebol čas túto myšlienku ďalej rozvíjať pretože už pre mne vrčala motorka. A podával mi červenú prilbu. Ako asi s tou prilbou budem vyzerať? Ako totálny idiot to mi bolo jasné a tak som zatriasla hlavou (reflex) a nasadila si prilbu. Zakričala som mu adresu školy. Prikývol a ja som nasadla na motorku a pevne som sa ho chytila. Nikdy pred tým som nebola na motorke. Mala som zmiešané pocity strach spojený s úžasom. Vietor ma riadne vyšľahal po lícach cítila som to. Ani som sa len nepokúšala pozrieť na stredovú čiaru cesty ako bola blízko ku mojej nohe pri zatáčkach. Už sa ani môj reflex zatriasť hlavou neprejavoval pri tejto myšlienke a tak som začala rozmýšľať nad týmto dnešným zvláštnym štvrtkom. Večer mám nočnú moru, ráno zmeškám autobus a veziem sa po prvý raz na motorke s cudzím chalanom ktorý ani neviem ako sa volá. Fakt ujeté. Zrazu som takmer prestala cítiť vietor na lícach a tak mi napadlo, že by bolo dobre sa poobzerať kde to vlastne som. Boli sme pri zákrute ku mojej škole. Motorka zastala a ja som sa vystrela a zoskočila z motorky. Chalan sa na mňa usmial. ,,tak čo" povedal. ,,Jazdíš dobre." Čo bola pravda. ,,No už dlhšiu dobu jazdím, ale teraz by si sa už asi mala ponáhľať na vyučovanie a ja do školy." Kútiky úst sa mu nadvihli. Prilbu som si dala dole a podala mu ju. Prstami som si prečesala vlasy. V tom zavrčala motorka. Ja som sa mu ešte chcela poďakovať, ale cez hučanie motorky vy ma nepočul tak som iba potichu povedala ďakujem. Bolo jasné, že mi rozumel. Usmial sa a mávol rukou ako keby to nič nebolo. Zakýval mi a zmizol na motorke za zákrutou. Pán neznámi odišiel. Chvíľu som ešte stála pred školou. No kvapka dažďu, ktorá mi pristála na nose. Ma donútila pohnúť sa z miesta. Pobehla som ku vchodu a rýchlo som sa prezula. Vbehla som do triedy a zbadala som profesorku chémie Jane Newsovú, ako sa na mňa škaredo pozerá. Pravdepodobne som ju prerušila v podľa nej určite veľmi pútavom výklade. ,,Dobrý deň pani Newsová . Prepáčte, že meškám, ale ušiel mi autobus." Vyhŕkla som skôr ako stihla niečo povedať. ,,Čo už s tebou Stephanie. Choď si sadnúť." Povedala rýchlo a pokračovala vo výklade nového učiva. Sadla som si na svoje miesto pri okne vedľa Elis ,,Čo dopekla si stvárala?" Hneď na mňa vyhŕkla ešte som si iba tašku položila na zem. ,,Prišla si o prvú hodinu s tým novým učiteľom." Vyčítala mi. ,,Zabudla som sa doma." Ospravedlňujúco som sa usmiala. ,,aký je?" zmenila som tému lebo Elis určite nebude stačiť nejaký môj ospravedlňujúci úsmev. ,,Ja neviem podľa mňa je nejaký chybný." Hodila grimasu. ,,Elis podľa teba je každý chybný" povedala som jej obviňujúco. Potichu sa zasmiala. ,,Veď uvidíš." Profesorka Newsová nás poprosila o pozornosť. Elis sa ešte stále potichu chichotala a ja som jej ťuknutím na čelo ukázala čo si myslím o jej inteligencií. Zazvonil zvonček a ja som už čakala iba na kopu otázok od Elis. Ona bola vždy strašne zvedavá a v takýchto veciach až príliš otravná... ,,Ako si sa dostala do školy? Ak sa mi zdá dobre doobeda ti idú iba dva autobusy ku našej škole. Nebodaj si išla tých 30kilometrov peši? Vyvalila oči. ,,Elis nepreháňaj je to iba 15 kilometrov a nešla som peši. Zaviezol ma jeden chalan." Snažila som sa o tón, ktorý by ju presvedčil, že mi je ten chalan teda pán neznámi úplne ukradnutý. No Elis samozrejme takáto odpoveď nestačila. ,,Aký chalan?" ani sa nesnažila povedať to pokojne a neprekvapene. Práve naopak slova na mňa skoro vypľula. ,,Ja neviem kto to bol." ,,Čo? Veď si mi práve povedala, že ťa zaviezol do školy." Povedala ešte viac prekvapene. ,,No a?" ,,No a? Dievča nie si ty chorá? Je ti zle?" povedala prekvapujúco vystrašene ,,Elis prestaň s tým je to trápne." Hodila som grimasu. ,,Neprestanem! Kto to bol?" ,,Elis ja naozaj neviem." Vlastne to bola pravda. Nemienim hovoriť mojej kamarátke aký bol pekný asi by si o mne pomyslela horšie veci ako si myslí teraz. ,,Počkaj tak chápem dobre, že ty si išla na aute s niekým koho ani nepoznáš?" povedala tónom, ktorým mi dávala najavo, že mi poriadne šiblo. ,,Na motorke." Elis sa teraz už ani nesnažila dať svoj výraz do normálu. Vypúlila oči, otvorila ústa a zaťukala si na čelo. ,,Kecáš" povedala posmešne a dala svoj výraz do normálu. ,,Ako myslíš." Naozaj nemám chuť povedať najväčšej klebetnici pravdu. Na klebety jej stačila aj polovičná pravda. Elis už otvárala ústa, ale už zazvonilo. Vypadlo z nej iba ,,potom sa porozprávame." Celý zvyšok dňa prebehol už veľmi pokojne..našťastie.

Chaos

17. listopadu 2009 v 15:31 | Megan |  Básne
CHAOS



Všetko je naopak,
Vidím čierno - bielo
Klesám ako starí vrak
Navôkol to už hnilo
Chaos ,faloš, panika
Dnes ovláda svet
Od bolesti každý vzlyká
Po malých dúškoch prímaš jed
Zlo a bolesť prevláda
Utíchla ľudská vrava
Nastalo ticho
Zamrzli zmysli
Prichádza to nečakane a rýchlo
Ostré nože do kože sa vrili.



12. kapitola - Je všetko tak, ako predtým?

14. listopadu 2009 v 20:04 | Dara |  Samota alebo vlčí život
Už tri dni som blúdila lesmi a bezmyšlienkovite zabíjala upírov. Nechcela som sa zastaviť, pretože by ma nápor mojich myšlienok zrazil k zemi. Všetko by sa to vrátilo späť a ja nechcem znova cítiť tú nezmyselnú bolesť. Budem musieť zmeniť štát. Tu už, tuším, žiadne pijavice nie sú.
Pomyslela som si bez akéhokoľvek náznaku emócií. Vlastne, posledné tri dni som necítila nič. Samotu cítim, to hej, ale teraz je oveľa väčšia. Zastala som. Už ma začínalo unavovať to behanie, hoci predtým by som pre slobodu hoc aj vraždila. Padla som na kolená. Začali sa mi na povrch mysle predierať obrazy mŕtvej Sori. Ako som vola jej meno a prosila ju, aby sa vrátila. Bolo nemožné žiadať to od niekoho, kto je definitívne mŕtvi. Zacítila som na tvári niečo mokré. Boli to moje slzy. Otupene som pozerala do zeme a nechala svoje spomienky nech vyjdú na povrch. Po lícach sa mi kotúľalo čoraz viac a viac sĺz. Keď som tak spomínala, niečo mi na jej smrti pripadalo zvláštne. Prečo sa jej telo zmenilo na jemný prášok? A čo mal znamenať ten vietor? Veď celý deň bolo bezvetrie a práve vtedy, dobre že korene stromov netrhalo zo zeme? Bolo to, prinajmenšom, zvláštne. Nikdy som nepočula, že by sa upírie obete menili na prach. No počuť som ani nemohla. Sora bola prvá, s kým som sa za posledných deväť rokov rozprávala. A zrejme aj posledná. Prebleslo mi hlavou a ja som bolestne žmúrila oči, pretože to bolelo. Nie že by som ju doteraz necítila, to nie. Skôr sa len zmenšila, keď som nad tým nepremýšľala. Ani neviem ako dlho som tu v lese len tak kľačala a spomínala na dni keď som bola šťastná. Kým nezomrela, nevedela som, čo mi tých deväť rokov chýbalo. Vlastne je to jedno. Budem sa snažiť žiť ako predtým, než som ju stretla. Budem sa snažiť nevnímať tu bolesť. Len samotu, ktorá ma prenasleduje už tak dlho, že už je dokonca vítaná. Fúkal vietor, ktorý mi strapatil, už aj tak, rozlietané vlasy. S vetrom bola spojená aj nasládla vôňa, ktorá mi hneď udrela do nosa. Ďalší upír? To nie je možné. Všetkých upírov v okruhu desiatich kilometrov som zmasakrovala. Na tom však nezáležalo ani za mak. Pri zabíjaní upírov myslím len na jedno. Zabiť ich. Takže nebudem musieť myslieť na bolesť v hrudi. Postavila som na nohy a rozbehla sa smerom odkiaľ bolo cítiť ten smrad. Za behu som sa premenila. Nájsť to miesto bolo zložitejšie ako som si sprvu myslela. No po chvíľke hľadania som ho objavila. Bolo to práve to miesto, kde Sora zomrela. Bodlo ma pri srdci. Poobzerala som sa a našla zdroj toho smradu. Zavrčala som a chystala sa skočiť na upírku, keď v tom sa otočila. Skamenela som uprostred pohybu. Ta tvár. Tie oči. To nie je možné. To nemôže byť pravda! Zamrkala som a zatriasla hlavou ešte stále vo vlčej podobe, aby som sa uistila, že to nie je sen. No upírka bola stále na tom istom mieste a hľadela na mňa. Zrazu som sa premenila a padla na kolená. Na tvári som zacítila nové slzy. Slzy radosti z toho že je späť, ale aj slzy bolesti z toho, že som ju nedokázala ochrániť a je z nej krvilačná beštia...

Volnosť

13. listopadu 2009 v 14:13 | Megan |  Básne
Voľnosť



Nádherné ticho a pokoj
Ovládli moje telo
V okolí lietal včelí roj
A do lesa vstúpila som smelo
Šum listov čo rozfúkal vietor
Znie ako krásna melódia
Objavil sa tu iný priestor
Kde vládne harmonia
Rozumiem každému pohybu a zvuku
Je to dokonalé splinutie s prírodou
Podaj mi tvoju ruku
A do krajiny snov pod so mnou...


11. kapitola - Nič ju už nevráti, ale pomsta bude sladká..

12. listopadu 2009 v 11:49 | Dara |  Samota alebo vlčí život
Túto chvíľu som si chcela naozaj až nechutne vychutnať. No neviem, či to vydržím a neskončím s ním hneď, či sa budem ovládať. V hrudi som cítila bolesť. Bolesť, ktorú istotne človek cíti, keď stratí niekoho blízkeho. No ja som bola z toho zmätená. Tento druh bolesti som ešte necítila, pretože som sa doteraz každého stránila. A teraz sa pomaly blížim k tomu, čo spôsobil tento citový zvrat. Zdesene cúval. Zrejme mu došiel fakt, že teraz mi neutečie. Ako cúval, potkol sa o koreň stromu a spadol na zem. To ho však nezastavilo a posúval sa rukami. Keby mu bilo srdce, tak sa stavím, že by ho skolil asi infarkt z toľkých nervov. Prestal sa posúvať, pretože narazil chrbtom do stromu. Rýchlo dýchajúc sa otočil zo stromu na mňa. Moju chladnú masku vystriedal diabolský úškrnok, pri ktorom ho striaslo. Nahla som sa k nemu tvárou dosť blízko, aby som cítila jeho dych, ktorý bol prepáchnutý Sorinou krvou. Znechutene som ho chytila pod krk a zdvihla nad zem. "Prosím". Povedal roztrasene a ja som sa zasmiala. "Teraz prosíš? A myslíš že ti to pomôže, ty nechutný komár?!" Zo smiechu som prešla postupne do, až hysterického, kriku. "Nemal si sa vracať! To si si myslel, že ťa len tak nechám žiť!?". "Prosím," zopakoval. Ak mi pred tým z neho bolo zle, tak teraz mi je na smiech, je mi ho ľúto. To nemá v sebe ani kúsok hrdosti? Prosí ma tu o život ako nejaký žobrák o prachy. No jednu šancu už mal. Chytila som ho pevnejšie a mrštila ním o strom. Jeden menší sa pod ním zlomil a upír ho z praskotom nasledoval na zem. Pri náraze som počula ako sa mu polámalo pár rebier. Ale nech. Bolestne zaskučal a zostal ležať na zemi. Došla som k nemu a ten hajzel z pod trička vytiahol striebornú dýku. Tou sa po mne zahnal. Jedným, dosť prefíkaným spôsobom, som mu ju vyrazila z ruky, za tú som ho následne chytila a hodila do ďalších stromov, pričom sa mu zlomilo zopár ďalších kostí. Zodvihla som zo zeme dýku a pomaly šla k nemu. Chvíľu sa zmätene obzeral a skôr, než si stihol uvedomiť, čo robím, zabodla som mu dýku do ľavého boku. Tak trochu ma inšpirovali japonskí samuraji až na to, že oni tú bolesť podstupovali dobrovoľne. "Počul si už o sepuke?" nadhodila som konverzačným tónom. "S tebou to bude rovnaké až na hlavu. Tú ti neodseknem tak rýchlo". Dokončila som a anjelsky sa usmiala. Tú sepuku som vybrala kvôli Sore. Bola v Japonsku, takže toto budem brať ako vzdanie holdu jej pamiatke. Ani som si nevšimla jeho krik, ani to, že mu v rane tou dýkou krútim. To bolo zrejme tým že som sa zamyslela. Sakra! Sepuku sem ešte neskúšala tak sa musím sústrediť, aby to bolo dokonalé. "Ak si o nej ešte nepočul, tak dávaj dobrý pozor". Temne som zašepkala a posunula dýku do pravého boku pri čom neustále kričal. Z rany mu tiekla čerstvá krv, ktorú získal od Sori. Naštvane som dýku vrazila hlbšie do tela, pričom sa valilo čoraz viac krvi. Naschvál som to naťahovala a nožom mu krútila v rane a striedavo zarývala hlbšie. Pomalým ťahavým pohybom som mu dýkou ťahala smerom hore. To šlo ťažšie kvôli bránici, ale ani tá nebola až taký veľký, neprekonateľný problém. S výrazným škripotom, takým mrazivým, som mu rozdeľovala kosti. Jeho krik mi takmer spôsoboval radosť. Pomsta možno nie je vždy radostná, ale vždy je v prvý moment tak neuveriteľne sladká. Pomyslela som si potešene a akoby sa týmto zo mňa vytratilo aj to posledné ľudské. Upírov som mučila s obľubou, no až teraz som mala pocit, že som netvor. No bolo mi to jedno. Načo sa správať ľudsky, keď nie je prečo? Vytiahla som mu dýku z tela a roztrhla mu tričko aby som si mohla pozrieť svoje dielo. Z rán mu tieklo stále menej krvi. Premenila som si ruku na vlčiu tlapu a nechtom mu prešla od spánku až po bradu. Po tvári mu tiekli slzy bolesti. "Tak čo, páči sa ti moja hra?" pobavene som z nechtom zaryla do tela. Jeho kvílenie mi už liezlo na nervi. Chytila som mu dolnú čeľusť a surovo potiahla. Jeho rev mi takmer rozdrásal bubienky. No pre mňa to teraz bolo takmer ako rajský chór. To bolo zrejme to posledné čo vydržal, pretože zdochol. Nespokojne som zafunela. To nemyslí vážne! Veď to bola len zahrievačaka! Naštvaná a pobúrená som sa postavila a vydala sa hľadať ďalších upírov, aby som si na nich mohla vybiť svoj hnev a dokonať tú svoju sladkú pomstu. Čo bude ďalej, nad tým som radšej nepremýšľala...

Smrť

10. listopadu 2009 v 20:06 | Megan |  Básne
Smrť


Život je taký vratký,
Príde smrť a
Položí ťa na lopatky,
Bola to dlhá púť.
Je už koniec
Alebo skôr vykúpenie?
Všetko opadlo s mojich pliec,
Ostáva mi len snenie.
Nezabúdam na bolesť
Tá za chvíľu prejde
Už sa nič nedá zmeniť
Inou cestou to nejde.
Už nebudem plakať
Usmejem sa na rozlúčku
Prichádza môj kat,
A dáva mi na krk slučku.

Moja samota

10. listopadu 2009 v 14:55 | Megan |  Básne
Moja samota


Moja myseľ ma
ovláda
hovorím sama
zo sebou
Neláka ma
krutá realita
som sama.
Radšej zostanem zahalená
hustou hmlou

Je to ťažké...

9. listopadu 2009 v 20:30 | Megan |  Básne
Je to ťažké...



Získať lásku a priateľstvo
To je ťažké
Vie o tom celé ľudstvo
No začiatkom býva sladké.
Až potom keď ťa udrie pod pás
Človek ktorému si veril
Sklamal si sa raz
A koľko bolesti si v srdci nosil
Never nikomu ani sám sebe
Ale niekoho mať musíš
Niekto sa skrýva v tebe
Naozaj tomu veriš?

Bolesť

9. listopadu 2009 v 20:28 | Megan |  Básne
Bolesť


Jedno slovo- bolesť,
Vystihuje všetko na vôkol.
Male dieťa- keď spadne,
Alebo keď niekto zlomí srdce druhému.
Nikto ju nemá rád, ale každý ju musí zažiť.

Odchod

9. listopadu 2009 v 20:27 | Megan |  Básne

Odchod



Moje pery za cítili tvoje........
moje srdce puká , lebo je to bozk na rozlúčku...
neplačem, nekričím len sa strácam v tme...
a neni tu nikto kto by ma s nej vytiahol...
slza mi uschla na líci a moje oči sa zatvorili..........
odchádzam zradená ,plna pomsty.......


30 Seconds to Mars: R-Evolve

9. listopadu 2009 v 14:57
Úplne žeriem túto pesníčku....x))

10. kapitola - Naplnenie obavy, strata toho najcennejšieho

8. listopadu 2009 v 19:59 | Dara |  Samota alebo vlčí život
Skočila som na upírov, ktorých na mňa poslal. A história sa nám opäť zopakovala. Jedného som poslala k zemi úderom mojej päste, stále v ľudskej podobe. Snažila som sa hlavne dostať čo najrýchlejšie k Sore, pretože ten hajzel šiel s úškrnom rovno k nej.

***
Sorin pohľad


Ocitli sme sa v lese a ja som dostala takú veľkú chuť hodiť do Kiry šišku, až to nebolo možné. No šišky sa akoby odsťahovali do iných krajín, na dohľad som nemala ani jednu. Predbehla som teda Kiru, pobiehala som dookola hľadajúc šišky, a keď nedávala pozor, tak som zodvihla jednu zo zeme. Hodila som jej ju presne do tváre a ani som sa veľmi nesnažila. Možno preto som trafila tak dobre. Čakala som na jej reakciu. Ona párkrát zmätene zažmurkala, zrejme to nečakala. "No, počkaj! Toto ti vrátim." Vyhrážala sa a ja som sa so smiechom rozbehla hlbšie do lesa. Tak trošku sme sa začali naháňať ako decká. Tak nespútane, akoby problémy v tejto chvíli ani neexistovali. Dovtedy sme sa naháňali, kým som od únavy neklesla k zemi. "Takto som si už dávno nepopreťahovala kostru." Lapala som dych, ale snažila som sa popritom aj usmievať. "Ale, ale. Táto situácia je mi odniekiaľ známa." Po chvíli rozprával ďalej, ale ja som ho nejak nevnímala, pretože Kira neuveriteľne vrčala. Kde sa to v nej bralo, to som netušila. Potom som na chvíľu precitla a vtedy mi do hlavy udrel ten jeho hlas. Bola som si istá, že som ho už niekde počula. Kira na neho vrčala ďalej a mne začal strach prenikať do každého kútika mojej osoby. Nebolo to ľudské vrčanie, také, aké dokáže človek vyprodukovať, keď je naozaj nazúrený. Nie, toto bolo vrčanie nejakého zvieraťa. Ale veď to je Kira! Pozrela som na toho chlapa, ktorý spôsobil túto situáciu. Keď som sa však lepšie prizrela, zistila som, že nie je sám. "Ááa, už viem. Bolo to asi pred ôsmymi rokmi..." Zrazu som si spomenula. Bol to ten, čo ma kedysi ako dievčatko napadol. Prečo je tu zase? Teraz už tu nie je nikto, kto by nám pomohol, panebože! Ako rada by teraz videla znovu to velikánske čierne zviera, ktoré ju tak hrdinsky bránilo. Ale to nebude možné, ale iba dovtedy... "No, vtedy si tu pobehovala ako čokel a tú potravu," hovoril s Kirou, ale pri tejto vete kývol hlavou smerom ku mne. "si zachránila." Rozmýšľala som, čo by sme spravili, keď mi akosi, aj s pomocou tejto vety, všetko do seba začalo zapadať. Takže Kira je to zviera, čo ma kedysi zachránilo?? "To si bola ty? Ale prečo si mi nič nepovedala?" Pocítila som sklamanie. A to veľké. Na výčitky však nebola práve najlepšia doba. Asi sa tu, totiž, schyľovalo k niečomu väčšiemu. "Moja milá, to teraz nie je podstatné. Hlavne musím dokončiť to, čo som začala už pred toľkými rokmi." Neľútostne zahlásila Kira ešte stále s vrčaním. Pozerala som sa na ňu a už som absolútne nič nevnímala, hoci spolu prehodili ešte zopár slov. Potom som zaregistrovala periférnym videním, ako kývol na svojich spoločníkov. Tí sa bez zbytočných okolkov vrhli na Kiru. Vykríkla som a keď som videla, ako si Kira ľahko poradila s prvým, užasnuto som pozorovala, ako sa situácia- ďalej vyvíja. Ladne sa vyhýbala ich útokom a ešte ladnejšie im tie útoky vracala. Bola viditeľne silnejšia a rýchlejšia ako tí muži, ktorí vyzerali, akoby mali na tvárach masky. Nikde medzi nimi som však nevidela toho, ktorý sa s ňou rozprával. Preto som sa rozhliadala po okolí, či ho neuvidím. Uvidela som ho. S úškrnom sa ku mne zo severnej strany približoval. Jeho oči boli čisto čierne, dokonca aj priestor, ktorý majú normálny ľudia biely a predné zuby mal viditeľne ostrejšie. Nápadne mi pripomínal upírov z filmu interview s upírom. A upíry z toho filmu veľmi milí neboli, ba práve naopak. Dochádzalo mi, čo sa chystá ten chlapík, pomaly sa ku mne približujúci, urobiť. Možno by som sa aj rozbehla, ale nohy mi akosi zdreveneli. Všetko akosi stuhlo. Hádam aj vzduch, ktorý som dýchala, ale čoraz plytkejšie. Najhoršie však bolo to, že Kira si to asi ani nevšimla, takže mi nepomôže. Zohla som sa po konár, ktorý sa mi v tej chvíli javil ako najlepšia zbraň. Celá roztrasená som pre ním stála a čakala, kedy na mňa zaútočí. Bol čoraz bližšie a ja som sa aspoň pokúsila o malý obranný pokus. Ten zostal neúspešný po tom, čo som preťala, akurát tak, vzduch, keďže sa kamsi stratil. Zanedlho som zistila, kam sa podel. Pocítila som jednu jeho ruku okolo môjho pása. Tou druhou mi vytrhol konár z ruky. Tým mi vzal jedinú moju zbraň a ja som sa nemala čím brániť. Dupla som mu na nohu, ale on akoby bol vytesaný zo skaly. Akýsi vnútorný reflex mi kázal aspoň vyvinúť nejaký slabý odpor, keď už som nedokázala pred ním ani len utekať. Metala som sa ako zmyslov zbavená, kričala na Kiru, ktorú som videla už len rozmazane a myslela som na to, že toto nemal byť deň, ktorý sa mal skončiť práve takto. Na krku som zrazu pocítila jeho studený dych a vykríkla bezodným výkrikom bolesti. "Nieeeeeeeeeee." Tesáky sa mi zaryli hlboko do krku. V nasledujúcej chvíli bolesť vystriedala malátnosť z úbytku krvi. Bola som však šťastná, že už nemusím cítiť tú bodavú bolesť. Tlak okolo môjho pásu povolil a ja som letela k zemi. Pomaly som si začínala uvedomovať, že je to môj koniec...

***
Kirin pohľad


Veľmi ľahko som sa zbavila aj ostatných upírov. Keď som aj posledného roztrhala na kusy, znovu som sa chcela pozrieť na Soru, dúfajúc, že ešte stále je v poriadku. Pretože celý boj netrval viac ako minútu. Zdesením som na sekundu zamrzla, keď som začula jej výkrik. Ten hajzel ju zabíja!! Nie, musím sa k nej dostať. Teraz si pripadala, akoby bola zliata z olova a nebola taká rýchla, ako skutočne bola. Tak rýchlo, ako to len bolo možné, som odhodila toho pankharta od nej a kľakla som si. "Sora! Počuješ ma? No tak, povedz, prosím, niečo!" Triasla som ňou a čím dlhšie neodpovedala, tým viac mnou prenikalo neuveriteľné zdesenie. Toto predsa nemôže byť pravda! Zrazu boli moje oči sklené, plné pochopenia. Rýchlo som začala žmurkať v nádeji, že sa mi podarí zastaviť tie slzy. Tým sa aj tak podarilo nájsť si cestičku z mojich očí. "No tak, Sora, prosím, otvor oči!! Neumieraj, prosím. Nie teraz!" Už som sa nedokázala ovládať a začala som plakať, čím ďalej, tým viac. Akoby aj vietor chcel na protest niečo povedať, začalo mocne fúkať. Sora v mojom náručí sa zmenila akoby na prach. Jemné zrniečka prachu mi vietor pomaly rozfúkaval z rúk. Nie, to nie je pravda. Nie teraz, keď som bola taká šťastná... Slzy mi zrazu prestali tiecť a ja som vedela, čo teraz spravím. Tú sviňu umučím. Zmučím ho tak, že bude prosiť o smrť. Pomaly, s chladom vpísaným na tvári, som sa postavila. Otočila som sa k pijavici, ktorá predo mnou začala zdesene cúvať...



Toto je bohovské...x))

7. listopadu 2009 v 20:00 | Dara
Inak dobré video a aj pesníčka....ale hlavne sa mi páči to keď jej krvácajú oči....x))

9. kapitola - Žiadne šťastie netrvá dlho

6. listopadu 2009 v 22:07 | Dara |  Samota alebo vlčí život

Keď som sa na ďalší deň prebrala, ani som netušila, koľko je hodín. Najskôr som podišla k menšiemu rybníku, ktorý bol len niekoľko krokov od miesta, kde som sa prebudila. Umyla som si tvár, aby som sa dokonale prebrala k životu. Ešte som však svoj odraz skontrolovala na hladine, nech mám istotu. Keď som nenašla žiadnu vetvičku vo vlasoch, ani nič podobné, postavila som sa. Rozbehla som sa smerom do mesta, aby som zistila, koľko je hodín. Dúfam, že nemeškám. Na hranici lesa s mestom, som spomalila a išla uvoľnenejším tempom, pretože som zistila, že je pol jedenástej. Aspoň na niečo je dobrá kostolná veža, keď už na nič iné. Keď už som mala na dohľad knižnicu, pohľadom som presnorila okolie, hľadajúc Soru. Nikde som ju však zatiaľ nevidela. Sadla som si teda na schody a čakala.
O pár minút sa ku mne náhlila Sora. Zastala pri mne a dychčala ako keby mala sfajčené pľúca a bežala prinajmenšom dvestovku. "Prepáč, ale ja som zaspala." Ešte stále lapala dych. "Pohoda, meškáš len...hm.. asi desať minút. Mohlo to byť aj horšie." Kývla len hlavou na znak súhlasu, pretože sa nedokázala ešte ani poriadne uškrnúť. Otvorila vchodové dvere a obe sme sa, teda, nasáčkovali dnu. "Ževraj tu cez deň býva nával ľudí." Ozvala sa už celkom normálnym hlasom. Žiadalo sa mi ju trošku podpichnúť. "Takže sa nebudeš flákať, ale pracovať." Ona naoko urazene odfrkla. "No, dovoľ, náhodou makám ako včielka...!" Musím uznať, že sa snažila. "Tak sa ukáž," zatiahla som posmešne, na čo ona na mňa šibla naštvaný pohľad. "Ach táák, niekto tu zle spal?" Ozvala som sa dodatočne. "To ty budeš mať problém so spánkom, ak sa mi neprestaneš vysmievať!" V obrannom geste som si dala ruky pred seba. "Veď dobre, prepáč." No v duchu som sa smiala. Ako sme sa dostávali stále hlbšie do knižnice, odbočila som k nejakej polici s knihami a začala som čítať.
Ako si myslela a počula Sora, prichádzalo dnes veľa ľudí a práve preto som hodila škodoradostný úsmev na jasnovidku. Tá sa len zaksichtila. Čítala som ďalej. Keď už som bola na predposlednej kapitole, prišla za mnou Sora, jemne mnou zatriasla. Trošku dezorientovane som na ňu uprela pohľad, na čo ona ukazovákom poklopkala po hodinkách. Boli štyri. Prekvapene som pozrela na hodiny a zistila, že hovorí pravdu. "Párni, ten čas ale letí." Bez postranných úmyslov som prehodila. Sora to brala trošku ináč. "Ako komu!!" Odfrflala. Trošku som sa zachechtala. Knihovníčka, ktorá bola teraz na Sorinom mieste, na mňa neveriacky pozrela. Možno to bolo aj tým, že ma vždy videla len s neutrálnou maskou na tvári. Vrátila som jej chladný pohľad a ona zase krásne zrak sklopila. Sora si vzdychla a prevrátila oči. Ja som len mykla plecami a išla ďalej. "Rozmýšľala som, či by sme sa nešli len tak prejsť, ak nemáš čo robiť. Napríklad do lesa. Vieš, sú tu skutočne nádherné lesy. Vždy som mala rada prírodu." Ozvala sa Sora. No hej, mala som už tú česť vidieť to tu. Pomyslela som si ironicky, keď som si spomenula, ako stála pred tými upírmi, keď mala osem rokov. "Prečo nie, tie lesy naozaj stoja za povšimnutie." Prikývla som na súhlas. Vydali sme sa teda k lesu, ktorý bol neďaleko. V lese ma Sora predbehla, skrčila sa pre šišku a hodila ju po mne. Ja som sa mykla. Toto som nečakala. "No počkaj, toto ti vrátim." Povedala som smejúcemu sa dievčaťu zmutovaným hlasom a obyčajnou, ľudskou rýchlosťou som sa za ňou rozbehla. Naháňala som ju lesnými cestičkami, až kým sa zadýchaná s červenými lícami a so smiechom, nezvalila do machu. Ja som sa oprela o strom, predstierajúc únavu. "Takto som si už dávno nepopreťahovala kostru," zasmiala sa Sora a vtedy sa ozval, mne, tak známy hlas. Otočila som sa za tým švábom a začala tlmene vrčať. Sora na mňa poplašene pozrela, ale teraz to bolo už fuk. Bola to tá sviňa, čo ju napadla, keď bola dievčatkom. Mala som toho prašivca vystopovať a zabiť tak, ako jeho kumpánov. "Ale, ale. Táto situácia je mi odniekiaľ známa..." Slová nechal na pár sekúnd pôsobiť. "Ááaa, už viem. Bolo to pred, asi, ôsmymi rokmi." Nechutne sa zaškľabil. Teraz na sebe nemal tú zašednutú volánikovú košeľu ako predtým, ale čierne tričko a džínsy. Možno aj z dvadsiateho prvého storočia. "Vtedy si tu však pobehovala ako veľký, prerastený čokel a tuná, tú potravu, si zachránila." Sora na mňa hodila pohľad plný poznania a zašepkala: "To si bola ty? Prečo si mi nič nepovedala?" Znelo to až zúfalo, možno s ohľadom na situáciu, v ktorej sme sa opäť ocitli spolu. "Moja milá, to teraz nie je podstatné, pretože musím dokončiť to, čo som začal predtým." Znovu zopakoval svoj pamätný úškľabok. Ten mu, pravdaže, musel zdobiť ten otrasný ksicht. "Len cez moju mŕtvolu." Neohrozene zo mňa vyrazilo pomedzi zúrivé vrčanie. "Budiš," zatiahol samoľúbym hlasom a kýval hlavou na pijavice za ním. "To nič nedokážeš spraviť sám?" Zrejme dúfal, že sa mu podarí ujsť tak, ako predtým. Tak to sa, somár, prerátal. Tento raz mi neujde...



8. kapitola - Cesta domov..

6. listopadu 2009 v 13:38 | Dara |  Samota alebo vlčí život
V okamihu, keď som dopremýšľala sa mi akosi natískala jediná možnosť a to tá, že budem chrániť Soru tak dobre, ako mi sily vystačia. Všimla som si, že už je tu len jeden človek. Ale aj ten už vychádzal dverami rovno do ulíc, ktoré na prvý pohľad vôbec nevyzerali nebezpečne. Pozrela som na Soru. Tá už si balila veci do tašky v tvare.... Skoro som odpadla, keď som videla, že je v tvare srdca. Tú si potom prehodila cez plece. Pozrela na mňa a usmiala sa. "Tak a padla, teraz kľudne môžeme ísť." Pozrela som na hodiny, ktoré viseli nad dverami a poukazovali na to, že je pokročilá nočná hodina. Bolo za päť pol jedenástej. Tak dlho som sa tu ešte nikdy nezdržala, ale čo, všetko je raz po prvýkrát. Teda, skoro všetko... Nasledovala som Soru, ktorá už bola na odchode. Keď sme vyšli, zamkla za nami dvere a kľúče si dala do vrecka tých šviháckych čiernych riflí, čo sa teraz nosia. Na ceste sa rozhodla prerušiť ticho, ktoré medzi nami vládlo. "Vieš, zajtra by som mala mať v knižnici prvú smenu. To znamená, že tam budem od jedenástej do štvrtej poobede. Tak ma napadlo, že či nič nemáš a či by sme nehodili reč. Inak povedané, robila by si mi spoločnosť? Vieš, všetko je tu také cudzie, aj keď som sa tu narodila." Spýtavo sa na mňa zahľadela. Zamyslene som kráčala ďalej a Sora čakala na moju odpoveď. "Myslím, že by som mala čas." Moji upírí kamoši to bezo mňa, hádam, jeden deň vydržia. A ja bez nich, samozrejme. "Tak čo, mám ťa okolo jedenástej čakať pred knižnicou alebo žeby niekde inde?" Bolo očividné, že sa mojej odpovedi potešila. "Tá knižnica mi vyhovuje." Zoširoka sa na mňa zazubila. Hneď potom si začala poskakovať a hmmkať nejakú, mne neznámu, melódiu. Pobavene som na ňu pozerala a pokrútila som hlavou. "Ty že budeš mať sedemnásť?" Opýtala som sa jej so smiechom. Otočila sa na mňa a vyplazila na mňa jazyk. Znova som sa zasmiala. Prvýkrát v mojom živote, inak plnom krvi, násilia a upírov, som si našla priateľa. Spriaznenú dušu, ktorej môžem povedať všetko. Teda, až na dôležitý fakt, že som vlkodlak, teda o podstate, ktorá ma vystihuje. Je a bude pre mňa ťažké, udržať si toto tajomstvo len a len pre seba.
Zaujímavým zostáva fakt, že ju poznám len deň, pretože okamihy z pred ôsmych rokov nerátam, a už teraz mám chuť jej všetko vyzvoniť ako nejaké decko. Aj keď, na to sú asi priatelia. Podelíš sa s nimi o to, čo ťa trápi. A mňa moja minulosť trápi dosť. Nemyslím tú, v ktorej už som zabíjala upírov. Koniec koncov, to robím aj teraz a vôbec ma to nemrzí, skôr ma to teší, ak už sa mám priznať. Mám na mysli skôr moje detstvo. Sotva môžem Sore rozprávať o tom, že som mala na nič detstvo. Na to už nadväzuje moje "menšie tajomstvo". Ostáva teda jediné, dusenie trápenia v sebe... "Kira, čo si o tom myslíš? Spýtala sa nepripravenej a absolútne nekoncentrovanej Kiry. "Hááá? O čom?" Sora znechutene odfrkla, aj keď viac zo žartu ako z hnevu. "Héééj! Ty si ma vôbec nepočúvala! Ja ti tu vylievam svoje srdce a ty ma nepočúvaš." Pôsobila síce naštvane, ale len na toho, kto ju videl z diaľky. V očiach jej totiž ihrali huncútske iskričky. Svoju chvíľkovú, taktickú, nepozornosť som sa chystala zahovoriť. "Prepáč, rozmýšľala som...ehm... čo si to hovorila?" Moje zahovorenie vyzeralo skôr ako ospravedlnenie. Vidno, že nie som vo svojej koži. "Nóó, že sa mi páčil jeden chalan z knižnice. Bol tam, keď si vypla tak isto, ako teraz a nič si pri tom nevnímala." To bol prednes... "Aha, no, ak si s ním chcela nejako poradiť, tak si na zlej adrese. Ja mám totiž na lásku svoj, dosť odlišný, názor." S výrečným úškľabkom som zahlásila. "Láska? Kto hovoril o láske? Iba som ti hovorila, že bol pekný...a škoda, že tam bol, zrejme, so svojou frajerkou." Vyrovnane, s odtienkom žiarlivosti v hlase, zahlásila Sora. "Ahá, no smola," zatiahla som sarkasticky. Za to som si vyslúžila hravý štuchanec do rebier. Neostala som jej nič dlžná, pretože som jej tento štuchanec vrátila. Chvíľku hravosti prerušila Sora s dosť trefnou poznámkou: "Inak, si stále nejaká zamyslená. Čo sa deje?" Práve, keď mi položila túto otázku, došli sme pred jej dom. Sekundičku som zastepovala, hľadala som, totiž, tú správnu odpoveď. "Vieš čo? To nerieš, to sa mi stáva dosť často. Som prosto taká." Tá prevrátila oči a v podstate mi tento môj duševný stav odobrila. "Hej, no to už poznám." Obzrela sa za seba. "Hm, už som doma, že...?:D Fakt ti ďakujem, že si ostala so mnou v knižnici a aj za to, že som nemusela ísť v takejto hroznej hodine sama domov. A vieš čo je ešte super?..."...bola to rečnícka otázka, na ktorú som chcela odpovedať a bola by som tak spravila, keby Sora bleskovo nepokračovala. "Našla som si kamarátku." Usmiala sa na mňa. Ja som bola som rada, že ma za ňu považuje, tak som jej úsmev vrátila. "Ja tiež."
Jemne, primerane situácii, som sa zamračila. "No, už by si mala ísť teraz do vnútra. Býva totiž strašná kosa." Aby slová mali nejakú váhu a nezačali sme nejakú novú tému, otáčala som sa na odchod. "Tak, ahoj zajtra." Kývla mi a odzdravila. "Ahojky." Stále v dobrej nálade si otvorila bránku. Predtým, ako dokonale splynula s tmou, otočila sa a zamávala. Zagúľala som očami, nedalo sa mi nesmiať. Pozerala som sa ešte, než zahla za roh budovy a potom som sa rozbehla do lesa, ktorý bol neďaleko...



Prepáčte...

4. listopadu 2009 v 15:54 | Dara

Veľmi sa ospravedlňujem tým čo čítajú moju poviedku ale ďalšia kapitola pribudne asi až v piatok...x((Mám nejak napilno a nestíham. Tak ešte raz prepáčte a ďakujem za pochopenie...Dara...x))


7. kapitola - Dôležité rozhodnutia

2. listopadu 2009 v 14:52 | Dara |  Samota alebo vlčí život

Trošku som sa zamračila, aby som sa aj ja nerozosmiala. S ňou to ani inak nejde a už ani svoju mimiku takmer nedokážem ovládať. Možno to je ten dôvod, prečo si každého držím pekne od tela. Asi bude pre mňa dosť ťažké, keď sa jej niečo stane, čo nechcem, ale stať sa môže. Napríklad, obyčajná nehoda. Je predsa človek a ja by som ju bez toho, aby ma požiadala nepremenila. Aj potom by som však musela veľmi rozmýšľať, keby také čosi urobila. No, na druhej strane, nejako sa jej ani nechystám povedať, kto v skutočnosti som. Mohla by sa ma začať báť a to, veru, mojím cieľom nie je.
Bol síce už večer, ale ľudí sem chodilo ešte viac, ako cez deň. Hlavne však zaľúbené páriky... Jeden taký párik bol práve na sebe nalepený. Bolo to... radšej som sa obrátila, pretože by som musela znechutene odfrknúť. Z duše nenávidím akékoľvek prejavy náklonnosti, hoci ja sama som tejto náklonnosti naklonená. Toľká hlúposť. Púšťam k sebe človeka. Mať rád človeka ja pre mňa neprípustné a napriek tomu sa to stalo. Prirástla mi k srdcu. Aj miliónkrát si môžem povedať, aká som samostatná a nikoho nepotrebujem. Tak to bolo od mojich štrnástich rokov a malo by to tak pokračovať, lenže nikto nechce byť do konca sám. Teraz mám dvadsaťtri, vyzerám na osemnásť a ešte tak dlho vyzerať budem, pretože som, ako vlkodlak, nesmrteľná.
Takže sa teraz sama seba pýtam: spravila som chybu, keď som si ju pripustila k telu? A čo teraz? Dokázala by som ju odstrčiť? Možno by som to všetko dokázala, ale nechcem. Čo ak sa to však prevalí a upíry ju budú preto chcieť zabiť?? A čo ak sa im to podarí, alebo ešte horšie, čo ak ju premenia?? Mohli by sa mi tak chcieť pomstiť. Tá bezmocnosť a strach, čo ma opantali, boli neuveriteľné. Spaľovalo ma to zvnútra. Čo ak bude zabíjať ľudí, keď bude jednou z nich? Čo spravím potom? Budem schopná ju zastaviť? Sora bola taká mladá a plná života, ktorý má ešte len pred sebou. Dokázala by som to? Dokázala by som ju zabiť, keby to bolo potrebné? Zabiť dieťa? Lebo dieťaťom ešte stále bola. Má šestnásť, ak dobre počítam. Toľko otázok, toľko ťažkých otázok, ma začala pobolievať hlava. Môže mať vlkodlak migrénu? Aj tak to je jedno. Veď nie som obyčajný vlkodlak, nech sa deje, čo chce. U mňa, tým pádom, bolo možné všetko. V jednom som si však bola istá. Musím ju chrániť, nemôžem dovoliť tým pijavicám, aby sa k nej čo i len priblížili. Nemôžem dovoliť, aby ju premenili. Prosto, nedokázala by som jej ublížiť ani vtedy, keby som musela. Ani keby zabíjala ľudí. Moje myšlienky sú na plač, ale... nepomôžem si. Dokázala by som zabiť polovicu populácie, ak by to bolo nutné, aj za cenu, že preháňam. Dokázala by som zabiť aj hocijakého človeka. Som krvilačná beštia. Užívam si zabíjanie upírov. Vyžívam sa v ich bolesti. Som vrah. No, nedokážem zabiť tohto jediného človeka. Nie Soru. Nikdy, ani keby bola upír, hoci aj masový vrah. Nedokázala by som to. A to je to, čo na láske, priateľstve nenávidím. Slabosť. To, mnou preklínané, slovo. Z duše ho nenávidím. Teraz som však jedna z tých, čo mu podľahla. Láska zaslepuje a robí nás slabými. Slabými v dôležitých rozhodnutiach. Ovplyvňuje aj mňa. A teraz mi neostáva nič iné, ako sa modliť, aj keď nie doslova, aby sa nevyplnili moje najhoršie obavy. Nemôžem dovoliť, aby z nej spravili (ne)mŕtvu...