1. kapitola - Nočná mora

18. listopadu 2009 v 13:14 | EWII_TW |  Smallgeneration

Takže toto je nová poviedka-kniha jednej mojej kamarátky a volá sa Smallgeneration.... Z pozdravom Dara...x))







Tiché tmavé miesto. Nič nie je nikde ani náznak svetla, náznak života. Iba zrazu sa tisne z mojich úst neskutočný rev. Cítim pálčivú bolesť. Nič iné iba bolesť. Trasie so mnou. Ležím na niečom studenom. Skúšam sa posadiť, ale bolesť pri pohybe mojich svalov ma tresne o zem. No skúsim to znova rukou sa chytím nejakého studeného vyčnievajúceho predmetu. Skala môže to byť skala. V ruke cítim ako keby sa mi trhalo všetko v nej. Premôžem bolesť a už čakám na nával tlakovej vlny ktorá ma tresne o zem. Snažím sa posadiť a cítim nával sily, ktorá ma chce šľahnúť o najbližšiu skalu v tom sa všetko obráti a ja vidím seba samú skrúcať sa v bolestiach. Dívam sa z pohľadu niekoho iného. Znamená to, že na tom tmavom, tichom mieste nie som sama. V tom sa na mňa pozrú moje tmavočervené oči. Snažím sa ich bolestivému a nenávistnému pohľadu vyhnúť tak, že zavriem oči. V tom otvorím oči som v mojej izbe na mojej posteli celá spotená a vystrašená. Bol to len sen to je prvá myšlienka ktorá mi prebehla hlavou. Sen či skôr nočná mora. Zasvietim si moju nočnú lampu. Áno určite sa mi to len snívalo .Sú tri hodiny ráno ako mi ukazuje môj budík na nočnom stolíku. Som celá stuhnutá. Potichu si musím odkašľať. Mám sucho v ústach. Čo mala tá nočná mora znamenať ? Bol to len bezvýznamný výplod mojej fantázie? Malo ma to na niečo upozorniť? Netuším. Asi sa musím trochu posnažiť aby som nad tým už nerozmýšľala. Potriasla som hlavou ako keby som čakala, že mi tie krvavo červené oči vypadnú z pamäte. Do uší som si dala slúchadlá z Mp3 a pustila som si upokojujúcu hudbu. Srdce mi bilo ako splašené. Už sa mi vybila baterka na Mp3 a ja akurát pomaly zatváram oči. Z bezsenného pokračovania spánku ma vytrhlo zazvonenie môjho starého, rachotiaceho budíka. Pomaly otváram oči. Oslepilo ma svetlo z okna. S prižmúrenými očami a zvraštenou tvárou pozerám na budík. Je sedem hodín ráno. Mojim očiam každé ráno trochu trvá zvyknúť si na oslepujúce svetlo. Je mi už jasné, že predo mnou je ďalší deň. Je štvrtok 26. marca. Veľmi dobre si pamätám na nočnú moru. Zas zatrasiem hlavou aby mi vypadla myšlienka z hlavy. Toto urobím vždy keď na niečo nechcem myslieť, ale aj tak to nepomáha. Je to taký reflex. Pomaly sa obliekam a pozriem sa do zrkadla. Vidím zas tú ospalú bledú tvar. pobehujú mi cez ňu tenké pramienky mojich dlhých vlasov. Vtom ako som sa lepšie pozrela na moje vlasy zbadala som vyblednutý pramienok mojich vlasov. Bol oveľa bledší než ostatné. Nad farbou mojich vlasov som sa nikdy nejako moc nezamýšľala, ale tento môj svetlý pramienok ma k tomu donútil. Pripadám si ako totálny idiot. Stojím oťapená pred zrkadlom a s prekvapeným výrazom pozorujem pramienok mojich vlasov a hľadám vhodný názov pre jeho farbu. Bordová, ..nie skôr čierno-červeno-krvavá. Áno krvavá akoby som v ňom mala čosi napustené. Zo zamyslenia ma vytrhlo prasknutie parapety. Parapety nám furt vydávajú tento divný zvuk. Neviem či to je presne prasknutie asi skôr puknutie. Šuchtavými krokmi sa pomaly pohybujem od zrkadla ku dverám. Cítim ako sa moje stuhnuté svaly naťahujú. Zhlboka som sa nadýchla čerstvého ranného vzduchu ktorý ku mne privial z otvoreného okna na chodbe. Po chrbte mi prešli zimomriavky a zatriaslo mnou. Usmiala som sa nad týmto slnečným ránom a pomalými krokmi som sa dotackala už do kúpeľne. Musela som sa potichu zasmiať nad mojím trochu zvedavým výrazom v tvári, ktorý sa na mňa zo zrkadla pozeral. Asi som čakala, že uvidím niekoho iného v zrkadle. Rýchlo si vyčistím zuby, umyjem tvár a pobehnem do izby. Ani len trochu nechápem načo bežím do izby ako keby ma tam niečo ťahalo. S nádejou som stisla kľučku na dverách. Otvorím dvere. No nevidím žiadnu zmenu. Som trochu sklamaná, ale zas som sa musela zasmiať nad mojim naozaj zvláštnym správaním. Asi mi už načisto preskočilo jedna nočná mora a ja sa správam ako totálny idiot. Teraz mi hlavou prefrčala rýchlosťou blesku myšlienka. Koľko je vlastne hodín? Trochu vystrašene som sa pozrela na hodiny na mobile. Vyvalilo sa na mňa číslo 8:30. Trochu som to s tým rozmýšľaním prehnala. Veď už dávno som mala byť na prvej hodine angličtiny a zmeškala som aj autobus. Zbehla som dole schodmi do kuchyne. Schmatla som desiatu a bežím na autobusovú zastávku. Ťažká taška ma spomaľovala a to ma znervózňovalo. Keď som už konečne dobehla na zastávku pozrela som sa kedy mi ide autobus. Dnes asi nie je bohvieaký deň. Autobus mi ušiel pred 2minútami. Ďalší doobeda už nejde. Najradšej by som do niečoho tresla od zúrivosti. ,,A som došla" zamrmlala som si popod nos. ,,Až také zle to nebude" ozval sa niekto za mnou. Aj keď to určite nebolo adresované mne otočila som sa. V tom som tam zbadala čiernovlasého strapatého chalana. Pozeral sa na mňa. ,,Ahoj" povedal a stále sa na mňa pozeral. Ja som sa otočila či to náhodou nehovorí niekomu za mnou. No zistila som, že za mnou je len stena zastávky. Zmetene som sa na neho pozrela a povedala som ,,ahoj" . ,,Pravdepodobne ti ušiel autobus." Zamračila som sa nad myšlienkou, že by ma mohol vidieť bežať na autobus. Vždy keď bežím vyzerám hrozne nohy sa mi zamotávajú. Zatriasla som hlavou, aby som túto možnosť vytriasla z hlavy ,, vyzerá to tak" nespokojne som zamrmlala so stále zamračenou tvárou. ,,Nie si jediná" povedal s pobavením zjavne na mojom znechutenom výraze. ,,Aha" dodala som ešte stále znechutene. ,,To dnes asi nie je bohvieaký deň čo?" usmial sa. Bol celkom pokojný ako keby mu bolo jedno, že mu práve ušiel autobus. No jeho veta povedala moju myšlienku nahlas. Nad tým som sa pousmiala. ,,Tak to je lepšie" povedal. Zas som sa na neho zmetene pozrela. Vôbec netuším o čom teraz hovorí. ,,Akože čo je lepšie?" opýtala som sa nechápavo. ,,Keď sa smeješ". ,,Aha" povedala som. ,,Hm asi sa dnes už do školy autobusom nedostanem." Toto bol fakt, ktorý sa mi ani trochu nepáčil. Znamenal totiž ,že do školy musím ísť peši. Tých 15 kilometrov ma bohvieako neláka. ,,Ako ďaleko máš školu?" opýtal sa. Ja furt nechápem význam našej konverzácie, ale aj tak mu odpoviem. ,, Iba 15 kilometrov" odpovedala som sarkasticky . Zasmial sa nad mojou znechutenou reakciou. ,,ja sa do školy zveziem na mojej motorke." Už som pochopila jeho pokojný výraz na tvári. ,,Aha, motorka" zamrmlala som. ,,Zjavne nie si nadšená našou konverzáciou" povedal. Až tak som sa tvárila? No možno by ma zaviezol do školy keby som bola trochu milšia. Usmiala som sa na neho a povedala som ,,to nie tým, len tými 15 kilometrami. " ,,Aha tak to nie je taký problém" povedal stále sa usmievajúc. ,,Ja ťa zveziem, samozrejme iba ak chceš." Určite by nebol najlepší nápad nasadnúť na motorku s cudzím chalanom, ale ten najlepší som nenašla. ,,super" vyhŕkla som rýchlo. Zmetene sa na mňa pozrel. Pravdepodobne bol prekvapený mojou reakciou. A nebol jediný. Takto spontánne odpovedať nepatrilo medzi moje vlastnosti. Som z tých čo si trikrát rozmyslia čo povedia. ,,Tak nemrhajme časom a pohnime si. Najprv by sme mali ísť asi po motorku." Usmial sa ,,Asi áno sama ku nám pravdepodobne nepríde" povedala som nakoniec. Zasmiala som sa a vykročila smerom k nemu. Až pri ňom som si všimla aký je vlastne vysoký. Bola som prekvapená ja som mu bola asi po vytŕčajúcu kľúčnu kosť. Odkašlal si no keď som sa na neho pozrela čo mi trochu trvalo lebo som musela zdvihnúť hlavu. No zistila som ,že tým odkašľaním chcel len zakryť výbuch smiechu. ,,Čo ti je smiešne?" opýtala som sa zvedavo. ,,Ten tvoj výraz" a začal sa tak smiať, že to by sa kašľom ani skryť nedalo. Pozrela som sa na neho obviňujúcim pohľadom. Trochu sa posnažil prestať sa smiať, ale aj tak sa potichu ešte chechtal. Kráčali sme potichu ak teda nerátam jeho smiech. Ticho prerušil ,,Už sme tu. Počkaj zbehnem po motorku." Usmial sa a vytiahol z vrecka kľúče od garáže. Pobehol smerom k nej a rýchlo ju odomkol. V tom som zbadala nablýskanú oranžovú motorku. Bola fakt super. Zatiaľ čo ja som pozorovala motorku. On vytiahol kľúče od motorky a nasadol na ňu. V tom ma mi došlo, že neviem ako sa volá. Nebol čas túto myšlienku ďalej rozvíjať pretože už pre mne vrčala motorka. A podával mi červenú prilbu. Ako asi s tou prilbou budem vyzerať? Ako totálny idiot to mi bolo jasné a tak som zatriasla hlavou (reflex) a nasadila si prilbu. Zakričala som mu adresu školy. Prikývol a ja som nasadla na motorku a pevne som sa ho chytila. Nikdy pred tým som nebola na motorke. Mala som zmiešané pocity strach spojený s úžasom. Vietor ma riadne vyšľahal po lícach cítila som to. Ani som sa len nepokúšala pozrieť na stredovú čiaru cesty ako bola blízko ku mojej nohe pri zatáčkach. Už sa ani môj reflex zatriasť hlavou neprejavoval pri tejto myšlienke a tak som začala rozmýšľať nad týmto dnešným zvláštnym štvrtkom. Večer mám nočnú moru, ráno zmeškám autobus a veziem sa po prvý raz na motorke s cudzím chalanom ktorý ani neviem ako sa volá. Fakt ujeté. Zrazu som takmer prestala cítiť vietor na lícach a tak mi napadlo, že by bolo dobre sa poobzerať kde to vlastne som. Boli sme pri zákrute ku mojej škole. Motorka zastala a ja som sa vystrela a zoskočila z motorky. Chalan sa na mňa usmial. ,,tak čo" povedal. ,,Jazdíš dobre." Čo bola pravda. ,,No už dlhšiu dobu jazdím, ale teraz by si sa už asi mala ponáhľať na vyučovanie a ja do školy." Kútiky úst sa mu nadvihli. Prilbu som si dala dole a podala mu ju. Prstami som si prečesala vlasy. V tom zavrčala motorka. Ja som sa mu ešte chcela poďakovať, ale cez hučanie motorky vy ma nepočul tak som iba potichu povedala ďakujem. Bolo jasné, že mi rozumel. Usmial sa a mávol rukou ako keby to nič nebolo. Zakýval mi a zmizol na motorke za zákrutou. Pán neznámi odišiel. Chvíľu som ešte stála pred školou. No kvapka dažďu, ktorá mi pristála na nose. Ma donútila pohnúť sa z miesta. Pobehla som ku vchodu a rýchlo som sa prezula. Vbehla som do triedy a zbadala som profesorku chémie Jane Newsovú, ako sa na mňa škaredo pozerá. Pravdepodobne som ju prerušila v podľa nej určite veľmi pútavom výklade. ,,Dobrý deň pani Newsová . Prepáčte, že meškám, ale ušiel mi autobus." Vyhŕkla som skôr ako stihla niečo povedať. ,,Čo už s tebou Stephanie. Choď si sadnúť." Povedala rýchlo a pokračovala vo výklade nového učiva. Sadla som si na svoje miesto pri okne vedľa Elis ,,Čo dopekla si stvárala?" Hneď na mňa vyhŕkla ešte som si iba tašku položila na zem. ,,Prišla si o prvú hodinu s tým novým učiteľom." Vyčítala mi. ,,Zabudla som sa doma." Ospravedlňujúco som sa usmiala. ,,aký je?" zmenila som tému lebo Elis určite nebude stačiť nejaký môj ospravedlňujúci úsmev. ,,Ja neviem podľa mňa je nejaký chybný." Hodila grimasu. ,,Elis podľa teba je každý chybný" povedala som jej obviňujúco. Potichu sa zasmiala. ,,Veď uvidíš." Profesorka Newsová nás poprosila o pozornosť. Elis sa ešte stále potichu chichotala a ja som jej ťuknutím na čelo ukázala čo si myslím o jej inteligencií. Zazvonil zvonček a ja som už čakala iba na kopu otázok od Elis. Ona bola vždy strašne zvedavá a v takýchto veciach až príliš otravná... ,,Ako si sa dostala do školy? Ak sa mi zdá dobre doobeda ti idú iba dva autobusy ku našej škole. Nebodaj si išla tých 30kilometrov peši? Vyvalila oči. ,,Elis nepreháňaj je to iba 15 kilometrov a nešla som peši. Zaviezol ma jeden chalan." Snažila som sa o tón, ktorý by ju presvedčil, že mi je ten chalan teda pán neznámi úplne ukradnutý. No Elis samozrejme takáto odpoveď nestačila. ,,Aký chalan?" ani sa nesnažila povedať to pokojne a neprekvapene. Práve naopak slova na mňa skoro vypľula. ,,Ja neviem kto to bol." ,,Čo? Veď si mi práve povedala, že ťa zaviezol do školy." Povedala ešte viac prekvapene. ,,No a?" ,,No a? Dievča nie si ty chorá? Je ti zle?" povedala prekvapujúco vystrašene ,,Elis prestaň s tým je to trápne." Hodila som grimasu. ,,Neprestanem! Kto to bol?" ,,Elis ja naozaj neviem." Vlastne to bola pravda. Nemienim hovoriť mojej kamarátke aký bol pekný asi by si o mne pomyslela horšie veci ako si myslí teraz. ,,Počkaj tak chápem dobre, že ty si išla na aute s niekým koho ani nepoznáš?" povedala tónom, ktorým mi dávala najavo, že mi poriadne šiblo. ,,Na motorke." Elis sa teraz už ani nesnažila dať svoj výraz do normálu. Vypúlila oči, otvorila ústa a zaťukala si na čelo. ,,Kecáš" povedala posmešne a dala svoj výraz do normálu. ,,Ako myslíš." Naozaj nemám chuť povedať najväčšej klebetnici pravdu. Na klebety jej stačila aj polovičná pravda. Elis už otvárala ústa, ale už zazvonilo. Vypadlo z nej iba ,,potom sa porozprávame." Celý zvyšok dňa prebehol už veľmi pokojne..našťastie.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 magiclilith magiclilith | Web | 18. listopadu 2009 v 18:59 | Reagovat

PARADA ! To je uplne brutalita proste to s tou motorkou-ja motorky zborznujem-to bolo brutalne.Proste Dara ak kazdy den nezohnas kapitolu tak asi najdem sposob ako ta nakopat aspon cez pc :D ale njee porost parada.Len by to celo medzery a odseky.Plus niaky ten obrazok bo nieco lebo si nevem predstavit ako playboy vizera  :-D  :-D  viem som hrozna cakam zajtra :)

2 Dara Dara | Web | 18. listopadu 2009 v 21:24 | Reagovat

[1]: Neboj sa zajtra pridám ďalšiu...a obrázky no neviem opýtam sa autorky... :-D ...x))

3 EWII_TW EWII_TW | 19. listopadu 2009 v 13:53 | Reagovat

[1]: hehehehe tady se hlasy autorka :DD" rel="nofollow">::D:DD ale nooo to ked je vo worde tak to je aj s odsekmi a tak daleeej :D:Dmno playboy?:D na playboya sa ete tes tam bude inyyyy :::D:DD" rel="nofollow">D:D::D:DD mno jasre dara :D:D ze ti dovoliiim ked sa to niekomu paci ja som rada :D:D :-D  :-D  :-D

4 EWII_TW EWII_TW | 19. listopadu 2009 v 17:51 | Reagovat

aaa dada prepis mi prosim ta to meno ja som EWII a nie EWI :D:D:D :-P

5 Dara Dara | Web | 19. listopadu 2009 v 21:43 | Reagovat

Sorry som zabudla....xDD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama