10. kapitola - Naplnenie obavy, strata toho najcennejšieho

8. listopadu 2009 v 19:59 | Dara |  Samota alebo vlčí život
Skočila som na upírov, ktorých na mňa poslal. A história sa nám opäť zopakovala. Jedného som poslala k zemi úderom mojej päste, stále v ľudskej podobe. Snažila som sa hlavne dostať čo najrýchlejšie k Sore, pretože ten hajzel šiel s úškrnom rovno k nej.

***
Sorin pohľad


Ocitli sme sa v lese a ja som dostala takú veľkú chuť hodiť do Kiry šišku, až to nebolo možné. No šišky sa akoby odsťahovali do iných krajín, na dohľad som nemala ani jednu. Predbehla som teda Kiru, pobiehala som dookola hľadajúc šišky, a keď nedávala pozor, tak som zodvihla jednu zo zeme. Hodila som jej ju presne do tváre a ani som sa veľmi nesnažila. Možno preto som trafila tak dobre. Čakala som na jej reakciu. Ona párkrát zmätene zažmurkala, zrejme to nečakala. "No, počkaj! Toto ti vrátim." Vyhrážala sa a ja som sa so smiechom rozbehla hlbšie do lesa. Tak trošku sme sa začali naháňať ako decká. Tak nespútane, akoby problémy v tejto chvíli ani neexistovali. Dovtedy sme sa naháňali, kým som od únavy neklesla k zemi. "Takto som si už dávno nepopreťahovala kostru." Lapala som dych, ale snažila som sa popritom aj usmievať. "Ale, ale. Táto situácia je mi odniekiaľ známa." Po chvíli rozprával ďalej, ale ja som ho nejak nevnímala, pretože Kira neuveriteľne vrčala. Kde sa to v nej bralo, to som netušila. Potom som na chvíľu precitla a vtedy mi do hlavy udrel ten jeho hlas. Bola som si istá, že som ho už niekde počula. Kira na neho vrčala ďalej a mne začal strach prenikať do každého kútika mojej osoby. Nebolo to ľudské vrčanie, také, aké dokáže človek vyprodukovať, keď je naozaj nazúrený. Nie, toto bolo vrčanie nejakého zvieraťa. Ale veď to je Kira! Pozrela som na toho chlapa, ktorý spôsobil túto situáciu. Keď som sa však lepšie prizrela, zistila som, že nie je sám. "Ááa, už viem. Bolo to asi pred ôsmymi rokmi..." Zrazu som si spomenula. Bol to ten, čo ma kedysi ako dievčatko napadol. Prečo je tu zase? Teraz už tu nie je nikto, kto by nám pomohol, panebože! Ako rada by teraz videla znovu to velikánske čierne zviera, ktoré ju tak hrdinsky bránilo. Ale to nebude možné, ale iba dovtedy... "No, vtedy si tu pobehovala ako čokel a tú potravu," hovoril s Kirou, ale pri tejto vete kývol hlavou smerom ku mne. "si zachránila." Rozmýšľala som, čo by sme spravili, keď mi akosi, aj s pomocou tejto vety, všetko do seba začalo zapadať. Takže Kira je to zviera, čo ma kedysi zachránilo?? "To si bola ty? Ale prečo si mi nič nepovedala?" Pocítila som sklamanie. A to veľké. Na výčitky však nebola práve najlepšia doba. Asi sa tu, totiž, schyľovalo k niečomu väčšiemu. "Moja milá, to teraz nie je podstatné. Hlavne musím dokončiť to, čo som začala už pred toľkými rokmi." Neľútostne zahlásila Kira ešte stále s vrčaním. Pozerala som sa na ňu a už som absolútne nič nevnímala, hoci spolu prehodili ešte zopár slov. Potom som zaregistrovala periférnym videním, ako kývol na svojich spoločníkov. Tí sa bez zbytočných okolkov vrhli na Kiru. Vykríkla som a keď som videla, ako si Kira ľahko poradila s prvým, užasnuto som pozorovala, ako sa situácia- ďalej vyvíja. Ladne sa vyhýbala ich útokom a ešte ladnejšie im tie útoky vracala. Bola viditeľne silnejšia a rýchlejšia ako tí muži, ktorí vyzerali, akoby mali na tvárach masky. Nikde medzi nimi som však nevidela toho, ktorý sa s ňou rozprával. Preto som sa rozhliadala po okolí, či ho neuvidím. Uvidela som ho. S úškrnom sa ku mne zo severnej strany približoval. Jeho oči boli čisto čierne, dokonca aj priestor, ktorý majú normálny ľudia biely a predné zuby mal viditeľne ostrejšie. Nápadne mi pripomínal upírov z filmu interview s upírom. A upíry z toho filmu veľmi milí neboli, ba práve naopak. Dochádzalo mi, čo sa chystá ten chlapík, pomaly sa ku mne približujúci, urobiť. Možno by som sa aj rozbehla, ale nohy mi akosi zdreveneli. Všetko akosi stuhlo. Hádam aj vzduch, ktorý som dýchala, ale čoraz plytkejšie. Najhoršie však bolo to, že Kira si to asi ani nevšimla, takže mi nepomôže. Zohla som sa po konár, ktorý sa mi v tej chvíli javil ako najlepšia zbraň. Celá roztrasená som pre ním stála a čakala, kedy na mňa zaútočí. Bol čoraz bližšie a ja som sa aspoň pokúsila o malý obranný pokus. Ten zostal neúspešný po tom, čo som preťala, akurát tak, vzduch, keďže sa kamsi stratil. Zanedlho som zistila, kam sa podel. Pocítila som jednu jeho ruku okolo môjho pása. Tou druhou mi vytrhol konár z ruky. Tým mi vzal jedinú moju zbraň a ja som sa nemala čím brániť. Dupla som mu na nohu, ale on akoby bol vytesaný zo skaly. Akýsi vnútorný reflex mi kázal aspoň vyvinúť nejaký slabý odpor, keď už som nedokázala pred ním ani len utekať. Metala som sa ako zmyslov zbavená, kričala na Kiru, ktorú som videla už len rozmazane a myslela som na to, že toto nemal byť deň, ktorý sa mal skončiť práve takto. Na krku som zrazu pocítila jeho studený dych a vykríkla bezodným výkrikom bolesti. "Nieeeeeeeeeee." Tesáky sa mi zaryli hlboko do krku. V nasledujúcej chvíli bolesť vystriedala malátnosť z úbytku krvi. Bola som však šťastná, že už nemusím cítiť tú bodavú bolesť. Tlak okolo môjho pásu povolil a ja som letela k zemi. Pomaly som si začínala uvedomovať, že je to môj koniec...

***
Kirin pohľad


Veľmi ľahko som sa zbavila aj ostatných upírov. Keď som aj posledného roztrhala na kusy, znovu som sa chcela pozrieť na Soru, dúfajúc, že ešte stále je v poriadku. Pretože celý boj netrval viac ako minútu. Zdesením som na sekundu zamrzla, keď som začula jej výkrik. Ten hajzel ju zabíja!! Nie, musím sa k nej dostať. Teraz si pripadala, akoby bola zliata z olova a nebola taká rýchla, ako skutočne bola. Tak rýchlo, ako to len bolo možné, som odhodila toho pankharta od nej a kľakla som si. "Sora! Počuješ ma? No tak, povedz, prosím, niečo!" Triasla som ňou a čím dlhšie neodpovedala, tým viac mnou prenikalo neuveriteľné zdesenie. Toto predsa nemôže byť pravda! Zrazu boli moje oči sklené, plné pochopenia. Rýchlo som začala žmurkať v nádeji, že sa mi podarí zastaviť tie slzy. Tým sa aj tak podarilo nájsť si cestičku z mojich očí. "No tak, Sora, prosím, otvor oči!! Neumieraj, prosím. Nie teraz!" Už som sa nedokázala ovládať a začala som plakať, čím ďalej, tým viac. Akoby aj vietor chcel na protest niečo povedať, začalo mocne fúkať. Sora v mojom náručí sa zmenila akoby na prach. Jemné zrniečka prachu mi vietor pomaly rozfúkaval z rúk. Nie, to nie je pravda. Nie teraz, keď som bola taká šťastná... Slzy mi zrazu prestali tiecť a ja som vedela, čo teraz spravím. Tú sviňu umučím. Zmučím ho tak, že bude prosiť o smrť. Pomaly, s chladom vpísaným na tvári, som sa postavila. Otočila som sa k pijavici, ktorá predo mnou začala zdesene cúvať...


 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Quileutte Quileutte | Web | 10. května 2011 v 18:09 | Reagovat

nečakané...úžasná kapitola...som zvedavá či je Sora mŕtva alebo sa premení na upíra...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama