11. kapitola - Nič ju už nevráti, ale pomsta bude sladká..

12. listopadu 2009 v 11:49 | Dara |  Samota alebo vlčí život
Túto chvíľu som si chcela naozaj až nechutne vychutnať. No neviem, či to vydržím a neskončím s ním hneď, či sa budem ovládať. V hrudi som cítila bolesť. Bolesť, ktorú istotne človek cíti, keď stratí niekoho blízkeho. No ja som bola z toho zmätená. Tento druh bolesti som ešte necítila, pretože som sa doteraz každého stránila. A teraz sa pomaly blížim k tomu, čo spôsobil tento citový zvrat. Zdesene cúval. Zrejme mu došiel fakt, že teraz mi neutečie. Ako cúval, potkol sa o koreň stromu a spadol na zem. To ho však nezastavilo a posúval sa rukami. Keby mu bilo srdce, tak sa stavím, že by ho skolil asi infarkt z toľkých nervov. Prestal sa posúvať, pretože narazil chrbtom do stromu. Rýchlo dýchajúc sa otočil zo stromu na mňa. Moju chladnú masku vystriedal diabolský úškrnok, pri ktorom ho striaslo. Nahla som sa k nemu tvárou dosť blízko, aby som cítila jeho dych, ktorý bol prepáchnutý Sorinou krvou. Znechutene som ho chytila pod krk a zdvihla nad zem. "Prosím". Povedal roztrasene a ja som sa zasmiala. "Teraz prosíš? A myslíš že ti to pomôže, ty nechutný komár?!" Zo smiechu som prešla postupne do, až hysterického, kriku. "Nemal si sa vracať! To si si myslel, že ťa len tak nechám žiť!?". "Prosím," zopakoval. Ak mi pred tým z neho bolo zle, tak teraz mi je na smiech, je mi ho ľúto. To nemá v sebe ani kúsok hrdosti? Prosí ma tu o život ako nejaký žobrák o prachy. No jednu šancu už mal. Chytila som ho pevnejšie a mrštila ním o strom. Jeden menší sa pod ním zlomil a upír ho z praskotom nasledoval na zem. Pri náraze som počula ako sa mu polámalo pár rebier. Ale nech. Bolestne zaskučal a zostal ležať na zemi. Došla som k nemu a ten hajzel z pod trička vytiahol striebornú dýku. Tou sa po mne zahnal. Jedným, dosť prefíkaným spôsobom, som mu ju vyrazila z ruky, za tú som ho následne chytila a hodila do ďalších stromov, pričom sa mu zlomilo zopár ďalších kostí. Zodvihla som zo zeme dýku a pomaly šla k nemu. Chvíľu sa zmätene obzeral a skôr, než si stihol uvedomiť, čo robím, zabodla som mu dýku do ľavého boku. Tak trochu ma inšpirovali japonskí samuraji až na to, že oni tú bolesť podstupovali dobrovoľne. "Počul si už o sepuke?" nadhodila som konverzačným tónom. "S tebou to bude rovnaké až na hlavu. Tú ti neodseknem tak rýchlo". Dokončila som a anjelsky sa usmiala. Tú sepuku som vybrala kvôli Sore. Bola v Japonsku, takže toto budem brať ako vzdanie holdu jej pamiatke. Ani som si nevšimla jeho krik, ani to, že mu v rane tou dýkou krútim. To bolo zrejme tým že som sa zamyslela. Sakra! Sepuku sem ešte neskúšala tak sa musím sústrediť, aby to bolo dokonalé. "Ak si o nej ešte nepočul, tak dávaj dobrý pozor". Temne som zašepkala a posunula dýku do pravého boku pri čom neustále kričal. Z rany mu tiekla čerstvá krv, ktorú získal od Sori. Naštvane som dýku vrazila hlbšie do tela, pričom sa valilo čoraz viac krvi. Naschvál som to naťahovala a nožom mu krútila v rane a striedavo zarývala hlbšie. Pomalým ťahavým pohybom som mu dýkou ťahala smerom hore. To šlo ťažšie kvôli bránici, ale ani tá nebola až taký veľký, neprekonateľný problém. S výrazným škripotom, takým mrazivým, som mu rozdeľovala kosti. Jeho krik mi takmer spôsoboval radosť. Pomsta možno nie je vždy radostná, ale vždy je v prvý moment tak neuveriteľne sladká. Pomyslela som si potešene a akoby sa týmto zo mňa vytratilo aj to posledné ľudské. Upírov som mučila s obľubou, no až teraz som mala pocit, že som netvor. No bolo mi to jedno. Načo sa správať ľudsky, keď nie je prečo? Vytiahla som mu dýku z tela a roztrhla mu tričko aby som si mohla pozrieť svoje dielo. Z rán mu tieklo stále menej krvi. Premenila som si ruku na vlčiu tlapu a nechtom mu prešla od spánku až po bradu. Po tvári mu tiekli slzy bolesti. "Tak čo, páči sa ti moja hra?" pobavene som z nechtom zaryla do tela. Jeho kvílenie mi už liezlo na nervi. Chytila som mu dolnú čeľusť a surovo potiahla. Jeho rev mi takmer rozdrásal bubienky. No pre mňa to teraz bolo takmer ako rajský chór. To bolo zrejme to posledné čo vydržal, pretože zdochol. Nespokojne som zafunela. To nemyslí vážne! Veď to bola len zahrievačaka! Naštvaná a pobúrená som sa postavila a vydala sa hľadať ďalších upírov, aby som si na nich mohla vybiť svoj hnev a dokonať tú svoju sladkú pomstu. Čo bude ďalej, nad tým som radšej nepremýšľala...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Páči sa vám zatiaľ moja poviedka?

Ano je fajn... 81.8% (9)
Dobrý ale čítal/a som už lepšíe 9.1% (1)
Nie, čo to vlastne je?? 0% (0)
O čo ide...?? 9.1% (1)

Komentáře

1 Sirianna-sk Sirianna-sk | E-mail | Web | 12. listopadu 2009 v 22:39 | Reagovat

trošku - dosť krvavé, drsné a také odlišné, ale predsa je tam gradácia a zmysel, ktorý je Sore a spol. vlastný. Páči sa mi to...:D...no čo, ako to bude pokračovať??..xi

2 Meggy Meggy | 17. listopadu 2010 v 19:47 | Reagovat

Je skvele ako si opisala tolku krutosť a hnev s bolestou.... :-)

3 Quileutte Quileutte | Web | 10. května 2011 v 18:13 | Reagovat

trošku kruté...ale len trošku.. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama