12. kapitola - Je všetko tak, ako predtým?

14. listopadu 2009 v 20:04 | Dara |  Samota alebo vlčí život
Už tri dni som blúdila lesmi a bezmyšlienkovite zabíjala upírov. Nechcela som sa zastaviť, pretože by ma nápor mojich myšlienok zrazil k zemi. Všetko by sa to vrátilo späť a ja nechcem znova cítiť tú nezmyselnú bolesť. Budem musieť zmeniť štát. Tu už, tuším, žiadne pijavice nie sú.
Pomyslela som si bez akéhokoľvek náznaku emócií. Vlastne, posledné tri dni som necítila nič. Samotu cítim, to hej, ale teraz je oveľa väčšia. Zastala som. Už ma začínalo unavovať to behanie, hoci predtým by som pre slobodu hoc aj vraždila. Padla som na kolená. Začali sa mi na povrch mysle predierať obrazy mŕtvej Sori. Ako som vola jej meno a prosila ju, aby sa vrátila. Bolo nemožné žiadať to od niekoho, kto je definitívne mŕtvi. Zacítila som na tvári niečo mokré. Boli to moje slzy. Otupene som pozerala do zeme a nechala svoje spomienky nech vyjdú na povrch. Po lícach sa mi kotúľalo čoraz viac a viac sĺz. Keď som tak spomínala, niečo mi na jej smrti pripadalo zvláštne. Prečo sa jej telo zmenilo na jemný prášok? A čo mal znamenať ten vietor? Veď celý deň bolo bezvetrie a práve vtedy, dobre že korene stromov netrhalo zo zeme? Bolo to, prinajmenšom, zvláštne. Nikdy som nepočula, že by sa upírie obete menili na prach. No počuť som ani nemohla. Sora bola prvá, s kým som sa za posledných deväť rokov rozprávala. A zrejme aj posledná. Prebleslo mi hlavou a ja som bolestne žmúrila oči, pretože to bolelo. Nie že by som ju doteraz necítila, to nie. Skôr sa len zmenšila, keď som nad tým nepremýšľala. Ani neviem ako dlho som tu v lese len tak kľačala a spomínala na dni keď som bola šťastná. Kým nezomrela, nevedela som, čo mi tých deväť rokov chýbalo. Vlastne je to jedno. Budem sa snažiť žiť ako predtým, než som ju stretla. Budem sa snažiť nevnímať tu bolesť. Len samotu, ktorá ma prenasleduje už tak dlho, že už je dokonca vítaná. Fúkal vietor, ktorý mi strapatil, už aj tak, rozlietané vlasy. S vetrom bola spojená aj nasládla vôňa, ktorá mi hneď udrela do nosa. Ďalší upír? To nie je možné. Všetkých upírov v okruhu desiatich kilometrov som zmasakrovala. Na tom však nezáležalo ani za mak. Pri zabíjaní upírov myslím len na jedno. Zabiť ich. Takže nebudem musieť myslieť na bolesť v hrudi. Postavila som na nohy a rozbehla sa smerom odkiaľ bolo cítiť ten smrad. Za behu som sa premenila. Nájsť to miesto bolo zložitejšie ako som si sprvu myslela. No po chvíľke hľadania som ho objavila. Bolo to práve to miesto, kde Sora zomrela. Bodlo ma pri srdci. Poobzerala som sa a našla zdroj toho smradu. Zavrčala som a chystala sa skočiť na upírku, keď v tom sa otočila. Skamenela som uprostred pohybu. Ta tvár. Tie oči. To nie je možné. To nemôže byť pravda! Zamrkala som a zatriasla hlavou ešte stále vo vlčej podobe, aby som sa uistila, že to nie je sen. No upírka bola stále na tom istom mieste a hľadela na mňa. Zrazu som sa premenila a padla na kolená. Na tvári som zacítila nové slzy. Slzy radosti z toho že je späť, ale aj slzy bolesti z toho, že som ju nedokázala ochrániť a je z nej krvilačná beštia...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Meggy Meggy | E-mail | 16. listopadu 2009 v 20:15 | Reagovat

moje nervi .......zachvilu to pride ja ju chcem zabiťD?:D
:D  :D  :D  :D

2 Quileutte Quileutte | Web | 10. května 2011 v 18:15 | Reagovat

uch...tak toto bude ťažké..či bude zo Sory zabiják..jajaj.. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama