3. kapitola - Zemská príťažlivosť

21. listopadu 2009 v 21:36 | EWII_TW |  Smallgeneration
,,Wow ahoj čo ty tu robíš?" ozval sa až príliš známi hlas za mnou. Neveriacky som sa otočila. Stál tam on. Pán neznámi. mam halucináciu alebo čo? Neverím vlastným očiam! ,,eh" vyšlo zo mňa. ,,Akosi ti to eh trvalo" povedal úplne odľahčene. Trochu zahanbene som sklonila hlavu pri predstave ako na neho asi pozerám.. Počula som aj tiché zachechtanie sa. Pozrela som sa na neho. Mal také krásne sivomodré oči. Pred tým som im nevenovala moc veľkú pozornosť. ,,Eh asi som sa zasekla" priznala som a trochu som sa pousmiala. ,,Neodpovedala si mi na otázku, no asi si trochu prekvapená...tak ti to teraz odpustím chystáš sa niekam?" Uf musí sa tak na mňa pozerať? Asi áno. Samozrejme, že sa nikam nechystám to čo je za otázku? ,,Nie nikam" vypadlo zo mňa nakoniec. ,,A chceš? Napríklad na takú menšiu prechádzku." Na toto musím okamžite odpovedať ,,Jasne poďme"
,,Asi by si sa mala isť prezuť" zachechtal sa. Úplne som zabudla že som na korčuliach. ,,Uf no jasne. Ideš so mnou?"
,,S radosťou, dosť dlho som na teba myslel ako si asi dopadla v škole." Usmial sa. Pri tejto vete sa nedalo neusmiať sa. On na mňa myslí neuveriteľné. ,,Ako keby ja som nad tebou nerozmýšľala." Zamrmlala som si, ale asi ma počul. Pozrela som sa na neho a usmieval sa a v očiach akoby mu iskrilo. ,,Tak poďme" povedala som nakoniec. Na to, že som mala korčule bol pán neznámi stále vysoký. V tom mi prebleslo hlavou máš jedinečnú príležitosť sa ho konečne opýtať ako sa volá. ,,nad čím rozmýšľaš?" opýtal sa. ,,Akurát ma napadlo, že vôbec neviem ako sa voláš." Vypadlo zo mňa. ,,Nicolas, ale volaj ma Nic." Povedal veľmi priateľsky. ,,Nic. Hm." Nicolas. Pekné meno. ,,Čo?"
,,Ale nič iba rozmýšľam aké nezvyčajné ale pekné meno." Usmiala som sa na neho a pozrela som sa do jeho krásnych očí. ,,A Ty?" prerušil ma v zamyslení a tak som trochu vypadla z konverzácie. ,,Čo ja?"
Zasmial sa ,,ako sa voláš?" a akoby keď sa na mňa díval sústredil sa mi na vlasy. ,,Stephanie ale Stephie je asi lepšie." Vysypala som zo seba. Nikdy som nebola spokojná s mojím menom. ,,A priezvisko?" zamumlal a stále sa pozeral na moje vlasy viac ako do očí. ,,Cryl" odpovedala som a keď som sa na neho pozrela zdalo, že sa mračí. ,,Čo sa deje?" opýtala som sa trochu zmätená. ,,Iba si myslím, že skracovanie takého prekrásneho mena by malo byť trestne" a pokrútil hlavou. ,,Och bože." Pregúlila som očami. Už sme stáli pred naším domom rýchlo sa musím prezuť nemôžem stratiť ani jednu sekundu pri ktorej by som sa mohla opýtať nijakú otázku na ktorú by mi v zapätí odpovedal. Rýchlo som sa obula do tenisiek a išla pred dom na Nicom. Stál tam kde pred tým to ma trochu potešilo. ,,Tak kam?"
,,Za nosom" odpovedal pravdepodobne pobavený mojím nadšeným výrazom. ,,Stephanie?" opýtal sa ma potichu. No a sme pri tom najhoršom čo sa mohlo stať. Rozhodol sa volať ma celým menom. Neznášam to! ,,hm?" opýtala som sa na koniec. Bolo by nezmyslené hádať sa tu kvôli môjmu menu. ,,Ako to robíš?" opýtal sa a znelo to až príliš vážne. Som trochu zmätená. ,,Čo robím?" opýtala som sa. ,,Nikdy som nikoho ako si Ty nestretol. Neviem to vysvetliť čo je na tebe také zvláštne, ale neskutočne ma priťahuješ a ja sa ti nedokážem brániť." Čo?? To bolo čo? Asi som zle počula. Nie asi ale určite. Čo to povedal? Že ho neskutočne priťahujem? Ja som asi ohluchla! Alebo, že by som spala? ,,Eh ako?" keď som sa to však opýtala zacítila som na krku jeho dych. Dá sa povedať, že skoro až fučal.. No nechcela som sa otočiť. Bolo to až príliš príjemné. Zavrela som oči a pravidelných intervaloch sa ma dotýkali ďalšie a ďalšie jeho výdychy. Na moju otázku som ani nečakala odpoveď. Ani som ju nechcela. V tom sa ma dotkla jeho ruka. Nemožné! Jeho ruka na mojom krku ma hladila až príliš skutočne. V tom som prestala cítiť intervaly jeho výdychov na mojom krku a rýchlo som otvorila oči. Namiesto parku v ktorom sme sa prechádzali som zbadala jeho. Nica až príliš blízko pri mne. ,,Keď som ťa zbadal vtedy na tej zastávke, hneď som vedel ,že si iná..." prerušil jeho vetu jedným hlbokým nádychom a výdychom.
No po tomto výdychu nenasledovalo pokračovanie vety, ale zavitie mne až príliš povedomých vlkov. Ani som si nevšimla, že sme už dávno neboli v parku ale v lesíku. Nica zatriaslo akoby sa niečoho veľmi zľakol. Vyplašene som sa na neho pozrela no on sa iba usmial. Chcela som mu povedať, aby sme sa už vrátili no keď som sa nadýchla, že to poviem dotkli sa jeho pery mojich. Tak krásne a tak nežne. Naozaj so mnou zatriaslo pri jeho bozku. Neviem prečo, ale zľakla som sa. Odtrhla som sa od neho a vyplašene sa popozerala okolo seba. No Nicolas tam už nebol. Kde zmizol? Čo má toto do pekla znamenať ? Ani neviem v ktorom lesíku sa to nachádzam. Lesíku pretože okolo mňa sa nachádzalo iba máličko stromov. Ihličnatých stromov. Ihličie šuští všade okolo mňa a je tu príliš ticho. Cítim akoby ma niečo sledovalo. Niečo malé a tiché. Dostatočne malé, aby som to nevidela. Dostatočne tiché, aby som to nepočula. Až príliš zlovestné ticho zavládlo v celom lese. Aj vtáky zmĺkli a ani sa nehmýria v korunách stromov. Všetko okolo mňa akoby sa úplne zastavilo. Cítim sa tu ako v skalnom meste . Toto miesto som , ale už niekde videla. No bolo tmavšie omnoho tmavšie a aj lesík sa mi zdal hustejší. Som na mieste z mojej nočnej mory. Nie! Bola prvá myšlienka, ktorá mi preblesla hlavou. Nechcem byť na tomto mieste, ktoré mi pripomína bolesť červeno- krvavých očí. Nechcem byť na mieste, ktoré mi naháňa husiu kožu po celom tele. Zavrela som oči a potriasla hlavou (reflex). No keď som otvorila oči nebol to ten pohľad, ktorý som čakala. Nachádzam sa totiž rovno oproti zúrivo cvakajúcemu malému ale strašidelnému tvorovi. Nohy mam až príliš unavené. Cítim sa akoby som bežala vkuse celý môj život. Moje nohy sú už veľmi stuhnuté na to aby sa mohli brániť útekom pred týmto zdivočeným tvorom. Z hrude toho tvora sa ozvalo hrôzostrašne zavitie. Také aké by sa nedalo opísať nikdy. K ničomu sa totiž nedá prirovnať. Otriaslo celou zemou a poza vlka sa vynorila tmavá postava chlapa. Na hlave má obrovský dotrhaný klobúk. Diery či skôr malé pravidelné dierky, ktoré boli na tom klobúku mi naháňali obrovský strach. Nič z mojich pocitov som vôbec nechápala. Akoby som mala na ne neskôr dostať vysvetlenie. No postava toho chlapa mi bola veľmi povedomá. Tie obrovské ramená a veľmi vytŕčajúca kľúčna kosť. Niečo mal spoločné s niekým. No túto myšlienku som nemala čas ďalej rozvíjať pretože na tom chlapovi som si všimla naozaj zaujímavú vec. Ako keby ho niečo naozaj veľmi silno ovládalo. Akoby ho ku mne niečo zozadu tlačilo a on sa zapieral, že nechce ísť. Zacítila som nutkanie v mojich nohách. Nutkanie aspoň sa pokúsiť o krok ustúpiť. Cítila som chvenie nôh. Už som sa skoro pohla no pohľadom som zablúdila nad pred tým tak zúrivo zavíjajúceho tvora. Tváril sa skľúčene. No ja som cítila nie strach ani nič podobné cítila som niečo čo by ma určite donútilo prísť k tomu utrápenému tvorovi a pozrieť sa mu bližšie do jeho utrpením prepadnutých očí. Keby nebolo zemskej príťažlivosti ktorá tak pevne držala moje stuhnuté nohy na zemi už by som bola pri tom tvorovi, ktorý ma tak zaujal.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama