4. kapitola - Smallgeneration

26. listopadu 2009 v 20:33 | EWII_TW |  Smallgeneration
Natiahla som sa rukou k tomu tvorovi, ale ako náhle som to spravila oľutovala som to. Jeho ostré pazúry som pocítila na dlani. Z úst sa mi vyrvalo obrovské zrevanie. Už veľa krát ma všeličo poškrabalo no nič nebolo takéto. Cítila som akoby ma nie poškrabal, ale ešte stále sa mi zarýval do kože. Neuveriteľná bolesť na mojej dlani vyvolala vo mne obrovské otrasy. Celá som sa triasla. Ale aj cez túto bolesť som si uvedomovala ako sa malý zúrivý vlk pri mne zvíja akoby od bolesti. Mal v očiach neuveriteľný chaos. Muž v čiernom akoby bol zmätený ,akoby nevedel čo má spraviť. No keď sa z lesu ozvalo zúrivé vrčanie vlkov on sa vzchopil ,no jeho zúrivý vlk už iba nehybne ležal na zemi. Bol mŕtvy. Muž v klobúku sa zdrapil za ruku a nasadil mi na ruky niečo veľmi ťažké. Keď som sa pozrela na ruky zistila som, že sú to putá. Celá som sa triasla ešte pod vplyvom záhadných škrabancov . No pri pohľade na moje ruky som zistila, že mi modrajú. Keď som sa lepšie pozrela na trasúcu sa ruku zistila nebolo na nej obyčajné poškrabanie. Na ruke sa mi totiž objavoval odtlačok malej vlčej laby s čímsi záhadným v strede akoby erbom. Vyplašene som sa pozrela na muža v čiernom klobúku no on mi iba ako zhypnotizovaný priviazal na putá reťaz a potiahol ma za ňu. Triaslo sa mi celé telo a myslela som, že od bolesti mi odpadne celá ruka. Muž ma dotiahol až ku obrovskému stromu. A k nemu ma priviazal. Sadol si ku druhému stromu ale ešte za ten dlhý čas som mu ani raz nevidela do tváre no všimla som si ,že pri strome ležal ďalší malý vlk. Začalo so mnou trepať akoby som mala nijaký záchvat. Tak so mnou trepalo až som si hlavu tresla o strom. V tom momente sa mi zahmlilo pred očami. Keď som sa prebrala z bezvedomia prvá myšlienka ktorá mi prebehla hlavou bola kde to som? No zrazu som počula zúrivé zavitie vlkov. Znelo to ako by ich bolo minimálne 100. Keď som si chcela vystrieť stuhnutú ruku uvedomila som si, že mám ruky aj nohy spútane obrovskými putami a som reťazou priviazaná o strom. Srdce mi začalo byť až príliš rýchlo. Hneď som si spomenula, že toto zavitie som už raz počula. V mojej nočnej more. Je toto jedna z nich? Pohla som sa a putá sa mi zaryli ešte viac do kože ako boli. Nechcela som zakričať od bolesti tak som zavrela oči. A zrazu akoby mi bolesť ustúpila. Otvorila som oči no chvíľu mi trvalo kým som zaostrila. Bolo mi jasné, že už nie som v tmavom lese spútaná a poškrabaná neznámym tvorom. Bola som na zemi, opretá o strom. Srdce mi bilo tak nepravidelne, že sa ani nedá povedať či rýchlo alebo pomaly. No jedno viem niečo nie je v poriadku. Hlavou mi preblesla spomienka na vlčiu labu na mojej ruke a okamžite som sa na ňu pozrela. No nič na nej nebolo absolútne nič. Ani náznak menšieho narušenia kože. Okrem pritlačených malých kamienkov a hliny z toho aká som asi bola zapretá rukou do zeme. Sedím na zemi trasiem sa od spomienky na bolesť a od pretrvávajúceho strachu. Zašušťalo niečo za mnou a ja som sa strhla. Prvé čo som čakala bol muž v čiernom klobúku s dierkami spolu so svojím malým vlkom. No stál tam Nicolas. No nebol to Nicolas aký bol pri mne pred touto čudnou situáciou. Mal neopísateľní výraz. V očiach mu prebleskoval vražedný pohľad striedajúci sa so zúrivým a skľúčeným. Zatriaslo mnou pretože pri pohľade na jeho výraz mi hlavou prebleslo niečo ako jeden obrázok z celého filmu. Na tom obrázku som videla toho malého zúrivého vlka ako sa snaží odo mňa odtiahnuť a jeho utrápený výraz. Po celom tele mi prebehol mraz. Zrazu som zbadala v Nicolasoových očiach nečakané potešenie. Akoby sa radoval z môjho strachu. Usmial sa na mňa a podišiel bližšie. To čo ma za blbosť napadlo? On by sa určite netešil z toho že ma tu klepe od strachu. Som chybná toto určite nie sú nočné mory. Nočné mory veď to má už v názve noc. Nočné mory sa snívajú. No mne toto určite nepripadá akoby som snívala. Pri snoch som nikdy nevnímala detaily. Nicolas si odkašľal. Moje oči prebehli hneď na miesto kde pred chvíľou stál. No tam už nebol sedel vedľa mňa. Tak blízko vedľa mňa, že sa mi až rozbúchalo srdce. ,,Čo sa deje?" opýtal sa ma. ,,Čo by sa malo nič. Kde si bol?" opýtala som sa čakajúc na odpoveď. ,,Ja?" opýtal sa ma neveriacim tónom. ,,Som stále tu no ty si bola nijaká divná." Povedal veľmi vážne no v očiach mu bolo vidieť niečo čo som nikdy nevidela. Akoby mu tam iskril oheň. Niečo čo veľmi predo mnou skrýva no nie úplne. ,,Čo som robila?" vypadlo zo mňa bez rozmýšľania. No hneď som oľutovala každé slovo tejto vety. Keď sa pýtam čo som robila je jasné, že neviem. ,,Ty sa ma na to pýtaš?" opýtal sa neveriacky. V jeho pohľade sa vyskytla nová vec niečo veľmi nečakané. Zúrivosť. ,,Áno" pošepkala som. ,,Keď som sa Ťa niečo opýtal neodpovedala si vypadala si ako zhypnotizovaná. Akoby Ťa niečo ťahalo k tomuto stromu kde práve sedíme." Pred očami sa mi teraz znova zastrelo. Nič nevidím iba prebleskujúce sa obrazy z filmu. Snažím sa nad nimi zamyslieť , aby som ich pochopila. Zrazu vidím vlka cvakajúceho zubami....blesk.....muž v čiernom klobúku mi dáva putá.....blesk......vlčia laba na mojej modrej ruke....blesk....zavitie vlkov...blesk......bubny.....blesk......útek.....blesk......jaskyňa....blesk....červené oči.....blesk....
,,Stephanie" začula som niekde v diaľke krik. ,,Stephanie čo zas?" už omnoho bližšie. Niečo so mnou zúrivo trasie. Hmla z pred mojich očí ustupuje. Nicolas so zúrivým pohľadom so mnou trasie. Ja sedím pri tom istom strome len si pevne stláčam jeho ruku k mojej. Na miesto kde niečo cítim. Blesk....erb. Neveriacky som odtrhla jeho ruku od tej mojej. Teraz v jeho očiach nebola len zúrivosť dokonca nenávisť. Vyplašene som odtrhla oči od jeho očí a zahľadela sa na moju ruku. Akosi ma nepríjemne pálila. Nie pálila skôr akoby mi tam niečo chýbalo. ,,Čo sa to deje?" potichu som si zamrmlala a pozrela sa na Nicolasa tušiac, že nič nepočul. V jeho teraz skôr rozladenom pohľade sa objavila iskra nádeje. No túto iskru som nemala čas rozvíjať ,pretože ma napadla iná a dôležitejšia otázka. ,,Nicolas čo som teda pred chvíľou robila? Keď som ti neodpovedala?" opýtala som sa veľmi zvedavo aj keď som videla, že v ňom kypel hnev. ,,Bola si čudná. Akoby si nevnímala čo sa okolo teba deje. Na tvojej tvári nebolo vidno žiadne pocity nič ako keby si bola duchom niekde inde preč zo svojho tela.." Pri tomto sa na dosť dlhú chvíľu odmlčal no z jeho výrazu som usúdila, že sa chystá pokračovať. ,,A potom si išla k tomuto stromu." Keď toto dopovedal bolo mi jasné, že jeho úplne výrazný koniec vety mi mal dať najavo, že skončil. Myšlienkové pochody v mojej hlave sa rozbehli na plné obrátky. Je so mnou niečo zle? Čo sa mi to deje toto nie je nič normálne. Mne sa zdá, že sa mi to nijako celé začína napájať. Skutočné nočné mory nie je ani to najpresnejšie slovo, ktoré by malo opísať to čo sa mi deje v hlave. No napadla ma myšlienka: čo ak Nicove slová ,,ako keby si bola duchom niekde inde preč zo svojho tela" mi mali povedať niečo čo neviem. Príliš sa mi zdá, že rozumie tomu čo sa pred chvíľou stalo viac ako ja.
,,Poďme už preč. Nepáči sa mi keď si ticho lebo neviem či si duchom prítomná." Neúprimne sa pousmial. ,,Poďme." Súhlasila som. Nechápem čo mu je. Akoby som ho niečím rozčúlila. Neviem či naozaj hovorí pravdu lebo, ale viem, že som určite ako povedal nevnímala. No nechápem to bol tam so mnou bozkával ma a teraz ma nenávidí?
Nie, to nie je možné. Možno som ho len zaskočila mojím správaním. Asi som vypadala ako psychopat. Nie je divu, veď ani neviem čo som robila. Iba viem, že som mu tisla ruku na moju asi dosť silno a to by z jeho pohľadu mohlo vypadať všelijako. Konečne nijaký zlatý chalan a ja sa chovám ako nijaká chybná. Stephanie Cryl bude vždy chybná to je ten problém. Už len to meno a priezvisko. Z môjho zamýšľania ma vytrhlo Nicolasove odkašľanie. ,,Stephanie? Prečo si ticho?" opýtal sa tak úplne predstieraným priateľským tónom. ,,Ty sa nepýtaš. Vadí ti keď som ticho?"
,,Nie len som trochu nervózny." Povedal to tak, že sa nedalo pochybovať o tom ,že to je pravda. ,,Nemáš byť prečo. Ty nie si považovaný za nijakého psychopata. " zamrmlala som si. ,,Zatiaľ" povedal zreteľne, ale potichu. Z tých slov mi prebehli zimomriavky po chrbte. Zatiaľ? Takže sa niečo dozviem? Alebo by som sa aspoň mala? Moje ,,nočné,, mory ak sa to tak dá nazvať, začali v ten deň keď som spoznala Nicolasa. Má s tým niečo spoločné? To čo ťa aj napadlo Stephanie. Máš príliš veľkú fantáziu. Začal fúkať silný vietor. Akurát sme vyšli z lesíka. Doteraz vietor tlmili stromy. Ocitli sme sa na lúke. Zhlboka som sa nadýchla a studený vietor ma zaštípal až v hrdle. Asi tým ,že tu budem zamyslená moc nepomôžem nášmu rozhovoru. ,,Hm Nicolas neuveríš, ale keď sme sa dnes stretli myslela som na teba." Povedala som a snažila som sa ,aby to znelo nenútene a priateľsky. ,,Aj ja na teba a tak som šiel za nosom a došiel som na zastávku." Usmial sa teraz trochu úprimnejšie. ,,To čo si spravil v lese pred tým ako sa stala tá menšia nepríjemnosť bolo pekné." Usmiala som sa, ale určite stuhnuto lebo som sa za svoje slova cítila trochu trápne. Chytila som ho za ruku. A keď neprotestoval chytila som ho pevne. No ako náhle sa naše ruky dotkli akoby ma skopal elektrický prúd. Akoby mi do mäsa na ruke niečo silne ryli. Rýchlo som ho pustila. Pozrela som sa na ruku a bola modrastá a tmavomodrým akoby som na nej mala niečo napísane. ,,Smallgeneration" prečítala som si potichu. Aj keď sa mi celá ruka triasla dokázala som to zreteľne prečítať. No ako náhle som to prečítala zmizol tmavomodrý nápis a ruka sa prestala triasť.


 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama