8. kapitola - Cesta domov..

6. listopadu 2009 v 13:38 | Dara |  Samota alebo vlčí život
V okamihu, keď som dopremýšľala sa mi akosi natískala jediná možnosť a to tá, že budem chrániť Soru tak dobre, ako mi sily vystačia. Všimla som si, že už je tu len jeden človek. Ale aj ten už vychádzal dverami rovno do ulíc, ktoré na prvý pohľad vôbec nevyzerali nebezpečne. Pozrela som na Soru. Tá už si balila veci do tašky v tvare.... Skoro som odpadla, keď som videla, že je v tvare srdca. Tú si potom prehodila cez plece. Pozrela na mňa a usmiala sa. "Tak a padla, teraz kľudne môžeme ísť." Pozrela som na hodiny, ktoré viseli nad dverami a poukazovali na to, že je pokročilá nočná hodina. Bolo za päť pol jedenástej. Tak dlho som sa tu ešte nikdy nezdržala, ale čo, všetko je raz po prvýkrát. Teda, skoro všetko... Nasledovala som Soru, ktorá už bola na odchode. Keď sme vyšli, zamkla za nami dvere a kľúče si dala do vrecka tých šviháckych čiernych riflí, čo sa teraz nosia. Na ceste sa rozhodla prerušiť ticho, ktoré medzi nami vládlo. "Vieš, zajtra by som mala mať v knižnici prvú smenu. To znamená, že tam budem od jedenástej do štvrtej poobede. Tak ma napadlo, že či nič nemáš a či by sme nehodili reč. Inak povedané, robila by si mi spoločnosť? Vieš, všetko je tu také cudzie, aj keď som sa tu narodila." Spýtavo sa na mňa zahľadela. Zamyslene som kráčala ďalej a Sora čakala na moju odpoveď. "Myslím, že by som mala čas." Moji upírí kamoši to bezo mňa, hádam, jeden deň vydržia. A ja bez nich, samozrejme. "Tak čo, mám ťa okolo jedenástej čakať pred knižnicou alebo žeby niekde inde?" Bolo očividné, že sa mojej odpovedi potešila. "Tá knižnica mi vyhovuje." Zoširoka sa na mňa zazubila. Hneď potom si začala poskakovať a hmmkať nejakú, mne neznámu, melódiu. Pobavene som na ňu pozerala a pokrútila som hlavou. "Ty že budeš mať sedemnásť?" Opýtala som sa jej so smiechom. Otočila sa na mňa a vyplazila na mňa jazyk. Znova som sa zasmiala. Prvýkrát v mojom živote, inak plnom krvi, násilia a upírov, som si našla priateľa. Spriaznenú dušu, ktorej môžem povedať všetko. Teda, až na dôležitý fakt, že som vlkodlak, teda o podstate, ktorá ma vystihuje. Je a bude pre mňa ťažké, udržať si toto tajomstvo len a len pre seba.
Zaujímavým zostáva fakt, že ju poznám len deň, pretože okamihy z pred ôsmych rokov nerátam, a už teraz mám chuť jej všetko vyzvoniť ako nejaké decko. Aj keď, na to sú asi priatelia. Podelíš sa s nimi o to, čo ťa trápi. A mňa moja minulosť trápi dosť. Nemyslím tú, v ktorej už som zabíjala upírov. Koniec koncov, to robím aj teraz a vôbec ma to nemrzí, skôr ma to teší, ak už sa mám priznať. Mám na mysli skôr moje detstvo. Sotva môžem Sore rozprávať o tom, že som mala na nič detstvo. Na to už nadväzuje moje "menšie tajomstvo". Ostáva teda jediné, dusenie trápenia v sebe... "Kira, čo si o tom myslíš? Spýtala sa nepripravenej a absolútne nekoncentrovanej Kiry. "Hááá? O čom?" Sora znechutene odfrkla, aj keď viac zo žartu ako z hnevu. "Héééj! Ty si ma vôbec nepočúvala! Ja ti tu vylievam svoje srdce a ty ma nepočúvaš." Pôsobila síce naštvane, ale len na toho, kto ju videl z diaľky. V očiach jej totiž ihrali huncútske iskričky. Svoju chvíľkovú, taktickú, nepozornosť som sa chystala zahovoriť. "Prepáč, rozmýšľala som...ehm... čo si to hovorila?" Moje zahovorenie vyzeralo skôr ako ospravedlnenie. Vidno, že nie som vo svojej koži. "Nóó, že sa mi páčil jeden chalan z knižnice. Bol tam, keď si vypla tak isto, ako teraz a nič si pri tom nevnímala." To bol prednes... "Aha, no, ak si s ním chcela nejako poradiť, tak si na zlej adrese. Ja mám totiž na lásku svoj, dosť odlišný, názor." S výrečným úškľabkom som zahlásila. "Láska? Kto hovoril o láske? Iba som ti hovorila, že bol pekný...a škoda, že tam bol, zrejme, so svojou frajerkou." Vyrovnane, s odtienkom žiarlivosti v hlase, zahlásila Sora. "Ahá, no smola," zatiahla som sarkasticky. Za to som si vyslúžila hravý štuchanec do rebier. Neostala som jej nič dlžná, pretože som jej tento štuchanec vrátila. Chvíľku hravosti prerušila Sora s dosť trefnou poznámkou: "Inak, si stále nejaká zamyslená. Čo sa deje?" Práve, keď mi položila túto otázku, došli sme pred jej dom. Sekundičku som zastepovala, hľadala som, totiž, tú správnu odpoveď. "Vieš čo? To nerieš, to sa mi stáva dosť často. Som prosto taká." Tá prevrátila oči a v podstate mi tento môj duševný stav odobrila. "Hej, no to už poznám." Obzrela sa za seba. "Hm, už som doma, že...?:D Fakt ti ďakujem, že si ostala so mnou v knižnici a aj za to, že som nemusela ísť v takejto hroznej hodine sama domov. A vieš čo je ešte super?..."...bola to rečnícka otázka, na ktorú som chcela odpovedať a bola by som tak spravila, keby Sora bleskovo nepokračovala. "Našla som si kamarátku." Usmiala sa na mňa. Ja som bola som rada, že ma za ňu považuje, tak som jej úsmev vrátila. "Ja tiež."
Jemne, primerane situácii, som sa zamračila. "No, už by si mala ísť teraz do vnútra. Býva totiž strašná kosa." Aby slová mali nejakú váhu a nezačali sme nejakú novú tému, otáčala som sa na odchod. "Tak, ahoj zajtra." Kývla mi a odzdravila. "Ahojky." Stále v dobrej nálade si otvorila bránku. Predtým, ako dokonale splynula s tmou, otočila sa a zamávala. Zagúľala som očami, nedalo sa mi nesmiať. Pozerala som sa ešte, než zahla za roh budovy a potom som sa rozbehla do lesa, ktorý bol neďaleko...


 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Quileutte Quileutte | Web | 10. května 2011 v 18:01 | Reagovat

krásne... :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama