9. kapitola - Žiadne šťastie netrvá dlho

6. listopadu 2009 v 22:07 | Dara |  Samota alebo vlčí život

Keď som sa na ďalší deň prebrala, ani som netušila, koľko je hodín. Najskôr som podišla k menšiemu rybníku, ktorý bol len niekoľko krokov od miesta, kde som sa prebudila. Umyla som si tvár, aby som sa dokonale prebrala k životu. Ešte som však svoj odraz skontrolovala na hladine, nech mám istotu. Keď som nenašla žiadnu vetvičku vo vlasoch, ani nič podobné, postavila som sa. Rozbehla som sa smerom do mesta, aby som zistila, koľko je hodín. Dúfam, že nemeškám. Na hranici lesa s mestom, som spomalila a išla uvoľnenejším tempom, pretože som zistila, že je pol jedenástej. Aspoň na niečo je dobrá kostolná veža, keď už na nič iné. Keď už som mala na dohľad knižnicu, pohľadom som presnorila okolie, hľadajúc Soru. Nikde som ju však zatiaľ nevidela. Sadla som si teda na schody a čakala.
O pár minút sa ku mne náhlila Sora. Zastala pri mne a dychčala ako keby mala sfajčené pľúca a bežala prinajmenšom dvestovku. "Prepáč, ale ja som zaspala." Ešte stále lapala dych. "Pohoda, meškáš len...hm.. asi desať minút. Mohlo to byť aj horšie." Kývla len hlavou na znak súhlasu, pretože sa nedokázala ešte ani poriadne uškrnúť. Otvorila vchodové dvere a obe sme sa, teda, nasáčkovali dnu. "Ževraj tu cez deň býva nával ľudí." Ozvala sa už celkom normálnym hlasom. Žiadalo sa mi ju trošku podpichnúť. "Takže sa nebudeš flákať, ale pracovať." Ona naoko urazene odfrkla. "No, dovoľ, náhodou makám ako včielka...!" Musím uznať, že sa snažila. "Tak sa ukáž," zatiahla som posmešne, na čo ona na mňa šibla naštvaný pohľad. "Ach táák, niekto tu zle spal?" Ozvala som sa dodatočne. "To ty budeš mať problém so spánkom, ak sa mi neprestaneš vysmievať!" V obrannom geste som si dala ruky pred seba. "Veď dobre, prepáč." No v duchu som sa smiala. Ako sme sa dostávali stále hlbšie do knižnice, odbočila som k nejakej polici s knihami a začala som čítať.
Ako si myslela a počula Sora, prichádzalo dnes veľa ľudí a práve preto som hodila škodoradostný úsmev na jasnovidku. Tá sa len zaksichtila. Čítala som ďalej. Keď už som bola na predposlednej kapitole, prišla za mnou Sora, jemne mnou zatriasla. Trošku dezorientovane som na ňu uprela pohľad, na čo ona ukazovákom poklopkala po hodinkách. Boli štyri. Prekvapene som pozrela na hodiny a zistila, že hovorí pravdu. "Párni, ten čas ale letí." Bez postranných úmyslov som prehodila. Sora to brala trošku ináč. "Ako komu!!" Odfrflala. Trošku som sa zachechtala. Knihovníčka, ktorá bola teraz na Sorinom mieste, na mňa neveriacky pozrela. Možno to bolo aj tým, že ma vždy videla len s neutrálnou maskou na tvári. Vrátila som jej chladný pohľad a ona zase krásne zrak sklopila. Sora si vzdychla a prevrátila oči. Ja som len mykla plecami a išla ďalej. "Rozmýšľala som, či by sme sa nešli len tak prejsť, ak nemáš čo robiť. Napríklad do lesa. Vieš, sú tu skutočne nádherné lesy. Vždy som mala rada prírodu." Ozvala sa Sora. No hej, mala som už tú česť vidieť to tu. Pomyslela som si ironicky, keď som si spomenula, ako stála pred tými upírmi, keď mala osem rokov. "Prečo nie, tie lesy naozaj stoja za povšimnutie." Prikývla som na súhlas. Vydali sme sa teda k lesu, ktorý bol neďaleko. V lese ma Sora predbehla, skrčila sa pre šišku a hodila ju po mne. Ja som sa mykla. Toto som nečakala. "No počkaj, toto ti vrátim." Povedala som smejúcemu sa dievčaťu zmutovaným hlasom a obyčajnou, ľudskou rýchlosťou som sa za ňou rozbehla. Naháňala som ju lesnými cestičkami, až kým sa zadýchaná s červenými lícami a so smiechom, nezvalila do machu. Ja som sa oprela o strom, predstierajúc únavu. "Takto som si už dávno nepopreťahovala kostru," zasmiala sa Sora a vtedy sa ozval, mne, tak známy hlas. Otočila som sa za tým švábom a začala tlmene vrčať. Sora na mňa poplašene pozrela, ale teraz to bolo už fuk. Bola to tá sviňa, čo ju napadla, keď bola dievčatkom. Mala som toho prašivca vystopovať a zabiť tak, ako jeho kumpánov. "Ale, ale. Táto situácia je mi odniekiaľ známa..." Slová nechal na pár sekúnd pôsobiť. "Ááaa, už viem. Bolo to pred, asi, ôsmymi rokmi." Nechutne sa zaškľabil. Teraz na sebe nemal tú zašednutú volánikovú košeľu ako predtým, ale čierne tričko a džínsy. Možno aj z dvadsiateho prvého storočia. "Vtedy si tu však pobehovala ako veľký, prerastený čokel a tuná, tú potravu, si zachránila." Sora na mňa hodila pohľad plný poznania a zašepkala: "To si bola ty? Prečo si mi nič nepovedala?" Znelo to až zúfalo, možno s ohľadom na situáciu, v ktorej sme sa opäť ocitli spolu. "Moja milá, to teraz nie je podstatné, pretože musím dokončiť to, čo som začal predtým." Znovu zopakoval svoj pamätný úškľabok. Ten mu, pravdaže, musel zdobiť ten otrasný ksicht. "Len cez moju mŕtvolu." Neohrozene zo mňa vyrazilo pomedzi zúrivé vrčanie. "Budiš," zatiahol samoľúbym hlasom a kýval hlavou na pijavice za ním. "To nič nedokážeš spraviť sám?" Zrejme dúfal, že sa mu podarí ujsť tak, ako predtým. Tak to sa, somár, prerátal. Tento raz mi neujde...


 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 magiclilith magiclilith | Web | 8. listopadu 2009 v 18:31 | Reagovat

Peknucke peknuckeee to sa mi paaaaaci :) :-D

2 Quileutte Quileutte | Web | 10. května 2011 v 18:05 | Reagovat

supeeeer :D som zvedavá jak to dopadne...Sora bola dobrá ako sa sťažovala :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama