5. kapitola - Tajomné kroky

5. prosince 2009 v 18:16 | EWII_TW |  Smallgeneration
Celá vydesená som sa pozrela na Nicolasa. Hlavne som sa chcela uistiť či videl to čo ja. Ak áno určite by začal kričať alebo niečo podobné. Nie je príliš normálne aby sa ľuďom objavovali tmavomodré nápisy na ruke potom ako sa ich dotknete. No Nicolas tam stál ako prikovaný a pozeral sa mi na ruku. Myslím, že bol tým akoby ohromený. Akoby sa díval na niečo čo objavil. Na moju ruku sa pozeral ako nijaký archeológ, ktorý nájde najvzácnejší a najhľadanejší kúsok na svete. Srdce mi bilo ako splašené. Nicolasov výraz sa zmenil z objaviteľského na agresívny. Bol ako puma, ktorá hladuje tri mesiace a potom nájde poraneného medveďa. Akoby mi chcel odtrhnúť ruku akoby ma chcel zabiť. Pôsobil na mňa veľmi strašidelne až tak, že som ustúpila minimálne o päť krokov. Nicolas sa do mojich oči ani nepozrel hľadel len na moju ruku. Divo až šialene. Rozbehla som sa dole z lúky rovno ku môjmu domu. Bývali sme na konci dediny a táto lúka bola za nami. Bežala som z celej sily. Príliš si neuvedomujem prečo bežím no z Nicolasa som mala zrazu obrovský strach. Už som bola na konci lúky a odvážila som sa pozrieť za seba. Nicolas tam nebol. Rozbehla som sa domov ale už pomalšie. Prišla som domov. Zamkla dvere na štyri krát a bežala do mojej izby. Zabuchla som za sebou a pozrela som sa na môj starý budík na nočnom stolíku. Ručičky ukazovali deväť hodín večer. Celá upotená som si sadla na zem ku posteli a oprela sa chrbtom o stenu. Až teraz na mňa dopadol celý stres. Rozplakala som sa a zakryla si tvár dlaňami. Pohla som sa až keď som mala premočené celé tričko aj kolená slzami. Triasla som sa ako človek na ktorého sa rúti štyridsať levov. Z nočného stolíka som si vytiahla balík vreckoviek. Keď som sa pohla ucítila som ako sa mi do stuhnutých nôh hrnie krv. Pozrela som sa na budík 23:59. Za minútu dvanásť. Tento čas ma veľmi nepovzbudil v tom aby som si šla ľahnúť. Za minútu dvanásť perfektný čas na nočnú moru. No ja ju už nechcem. Nechcem nič chcem pokojný spánok. Prečo sa mi dokáže pohnojiť spánok z jedného dňa na druhý? Keby to bol len spánok, možno by som to nijako pretrpela lenže ja začínam byť nepríčetná aj počas toho keď som hore. No nápis Smallgeneration ma stále núti ,aby som šla spať. Aby som zistila čo znamená. Pretože mám čoraz väčší pocit, že toto nie sú nočné mory. Toto je niečo viac a súvisí to so mnou. Dej sa napája a ja neviem čo znamená. Ľahla som si na posteľ. Ani sa nejdem prezliekať do pyžama. Nemá to zmysel lebo sa bojím priblížiť k môjmu oknu. Bojím sa, že to čo tam uvidím nebude naša záhrada ,ale Nicolasov šialený pohľad. Pri tejto myšlienke som sa zatriasla. Celá som sa skryla pod paplón. No zrazu počujem kroky. Tieto kroky nepatria žene patria mužovi. Sú príliš ťažké na ženu. Idú ku mne. Každou sekundou sa blížia. Stále čakám, že mi niečo či skôr niekto odokryje paplón. No tie kroky sa stále iba približujú. Nič iba kroky. No v tom niečo zašušťalo ja som sa strhla zo strachu, že to je môj paplón. No pri mojom prudkom pohybe som spadla z postele aj s paplónom. No nebolo tam nič čo som čakala. Žiaden muž s čiernim klobúkom. Nič. Nič tu nebolo. Pozerala som sa po celej izbe. Dokonca som sa odvážila pozrieť aj pod posteľ. Nič tu nebolo no ja som mala pocit, že v izbe nie som sama. Niečo ma ťahalo, aby som sa pozrela z okna no až tak odvážna zas nie som.
No moja únava z neustáleho plaču pomaly premáha môj strach. Viečka mi klipkajú no ja sa ich snažím udržať tak aby som aspoň nijaký pohyb zaregistrovala. No viečka mi už spadli a ja nemám šancu znova otvoriť oči, som príliš unavená.
Otváram oči. Som v mojej izbe a už mi ju osvecuje ranné svetlo. Na podlahe je odraz svetla ktoré prichádza cez zatvorené okno. Mojim očiam chvíľu trvá kým si zvyknú na svetlo. Oslepuje ma. Chvíľu som ešte takto ležala. Bolo by na čase už vstať. Môj budík ukazuje desať hodín. Je sobota. Pomaly som sa posadila a oprela som si bradu o kolená. Takto som sedela tak približne päť minút. Vôbec sa mi nechce vstávať. Za tieto posledné dva dni ,štvrtok a piatok, som sa unavila tak ,že tento spánok mi moc nepomohol. Pomaly som si nasunula papuče a v pyžame sa trepem do kúpeľne.
Na zubnú kefku som si rozotrela pastu a umyla zuby. Tvár mám úplne ospalú a tak som si ju dosť dlho ovlažovala studenou vodou. Moc to nepomohlo, ale aspoň trochu ma to prebudilo. Keďže večer som sa bála čo len pohnúť neosprchovala som sa. Vliezla som do vane no neodvážila som sa pustiť si horúcu vodu. Tá by ma ešte viac uspala. Rýchlo som sa osprchovala a obliekla do starých teplákov a trička. V tom sa ozvalo moje brucho. Už od včera obeda som nič nejedla. Začalo mi tak škvŕkať v bruchu, že som sa hneď pobrala do kuchyne. Na to, že ráno nie som moc hladná dnes som bola teda ako vlk. Umyla som riady a celý dom vyleštila. V tom zazvonil zvonček pri dverách a začula som ako niekto kľúčom otvára dvere. Ellen. Bolo prvé čo ma napadlo. Ja som na ňu úplne zabudla. Ellen moja sestra chodí každú tretiu sobotu domov. Dnes bola tretia sobota. A ja som jej zabudla uvariť obed. Rýchlo som sa pustila odčiniť to. Načiahla som sa do skrinky po nijaké cestoviny. Tie sú najrýchlejšie. ,,Stephie? Si doma?" zakričala Ellen z chodby. ,,Jasné." Dala som variť vodu a čakám kým bude vrieť. Zatiaľ som išla sestre pomôcť s vecami. ,,Prepáč úplne som na teba zabudla, ale už som dala variť cestoviny. Strašne rýchlo ubehli tieto tri týždne." Povedala som. ,,To je v pohode aj tak nie som veľmi hladná. Keby som ja mohla povedať tiež, že to ušlo rýchlo. Keď je nuda ide to až príliš pomaly. A tieto tri týždne bola naozaj nuda." Usmiala sa a išla si ľahnúť na gauč. Zatiaľ som dala už cestoviny do vody a už sa aj uvarili. Ellen jedla sama pretože ja som iba pred dvoma hodinami raňajkovala. Vyrozprávala mi niektoré ako ona sama povedala nudné zážitky a išla si dať oprať veci a trochu pooddychovať do izby. Vždy keď prišla Ellen veľmi to nebolo poznať. Vždy si totiž robila niečo sama. Mňa moc neotravovala a ani ja ju. Potom som sa išla učiť chémiu. Keďže chodím na chemickú školu musím sa ju učiť pravidelne. Samozrejme nie vždy to tak robím.
Je šesť hodín večer. Nudím sa a tak asi zavolám Elis či ide von. ,,Haló?" ozval sa Elisin hlas z telefónu. ,,Čav to som ja Stephie." Povedala som aj keď som vedela, že to veľmi dobre vie len sa zas robí, že netuší kto jej volá. ,,Ahá a ja, že kto mi to volá. No čo chceš?" povedala a bolo počuť, že sa zabáva na tom, že mi berie kredit. ,,Poď von desne sa nudím." Povedala som, aby zistila, že ma to veľmi netrápi. ,,Konečne niekto. Ja mám pocit, že ak niekam nepôjdem do piatich minút ošediviem od nudy." Povedala a hneď aj dodala. ,,Už bežím. Za dve minútky som u teba." Elis býva na druhej strane mesta takže dve minúty to určite nebudú.
No nechala som to tak. ,,Super. Čakám." Elis sa ešte zarehotala a zložila. Obliekla som sa do niečoho normálneho lebo predsa len ísť v teplákoch s fľakmi od saponátu na umývanie podláh je už moc. Už som sa tešila, že ma Elis dostane do inej nálady. O pätnásť minút už nedočkavo zvonil zvonček pri dverách. Ešte som zakričala Ellen, že idem s Elis von a obula som sa. Ako náhle som vyšla z domu Elis si už pri bráničke dupkala nohou a čakala na mňa. ,,No konečne! Ale ti to trvalo."
,,Ani nie minútu El nepreháňaj!" zachechtala som sa. ,,Ja viem." Štuchla do mňa a dodala ,,A ty čo si stvárala? Som sa dopočula o tebe a Ty sa ani nepochváliš." Nahodila urazený výraz. ,,Čo presne?" chcela som vedieť na čo sa pýta. ,,Niekedy si naozaj myslím, že Ti to nedochádza Stephie." Povedala a mala som pocit, že teraz to myslí vážne a tak som sa zasmiala. ,,Nesmej sa mi tu a hovor čo si ty stvárala s tým vysokým strapatým? Neuberaj, ale preháňať môžeš." Keď som si uvedomila koho pod tým vysokým a strapatým myslela striaslo ma. Na ruke mi naskočila husia koža, ale Elis sa až veľmi tešila na moje slova tak si to nevšimla.
,,Takže? Bude to? Snáď to tu z teba nemusím ťahať. Hovor!." Povedala nedočkavo.
,,Je zakázané sa s niekým zoznámiť a porozprávať?" snažila som sa o nezaujatý tón.
,,Však jasné takže nič? Ja, že či s ním nechodíš alebo niečo také. Počula som, že nie je na zahodenie a je veľmi komunikatívny..."
Elis mi začala hovoriť čo všetko o ňom počula. No ja keďže ju dostatočne poznám viem, že väčšina z toho sa jej teraz zrodila v hlave čiže sa mi to veľmi neoplatí počúvať. Boli sme u Elis a rozprávali sa. Čas ubehol veľmi rýchlo a ako som očakávala Elis ma dostala do úplne dobrej nálady. No je už desať hodín večer a vonku je už tma veď je iba marec. Cestou od Elis na zastávku začalo popŕchať tak som si dala kapucňu a pobehla. Kvapky dažďa štrngali na každom plechu ktorý sa nachádzal naokolo. Nebolo mi nijako veľmi príjemne ísť po tom čo sa stalo včera s Nicolasom sama v noci po meste. Aj keď v centre je veľa ľudí a je tam možno rušnejšie v noci ako cez deň. Elis býva na konci a tu je možno zo päť domov. Potom je dlhá tmavá ulička s dvoma lampami, ktoré osvecujú chodník tak na štyri kroky. Cez túto uličku sa mi moc nechcelo ísť no musela som. Nestresuj bolo prvé čo ma napadlo keď som si uvedomila ako mi bije srdce. Už ti hrabe. S touto uličkou si nikdy nemala predsa problém a jedna tvoja halucinácia s nijakým neskutočným erbom na ruke z teba spraví strachopuda. No ako som tak kráčala a v tichu bolo počuť iba moje kroky a padanie dažďa, zazdalo sa mi, že tu nie som sama. Väčšinou keď sa niekto ku mne blíži viem to. Proste to cítim. A teraz som sa bála pretože som nepočula nič, ale vedela som, že určite tu nie som sama. Mám pocit, že mi niečo ide za pätami. Ale nič nepočujem. Pridala som do kroku a v tom za mnou niečo šuchlo. Strhalo ma ale neotočila som sa. Príliš som sa obávala tých modrosivých divých očí a strapatých vlasov. Rozbehla som sa cez uličku. V tom som už zreteľne počula ako za mnou dopadajú kroky na zmoknutý betón. Zrýchlila som no kroky sa ani nepribližovali, ale ani sa nespomaľovali. Bežala som tmavou uličkou a srdce mi bilo ako splašené. V tom ma niečo chytilo za rameno ja som sa strhala a z hrdla mi vyšiel silný výkrik. No keď som sa otočila nič tam nebolo. O to viac som sa zľakla. Bežala som celou cestou až ku zastávke. Celá vyplašená tu čakám na autobus a potláčam plač. Autobus došiel na zastávku a ja som si sadla ku oknu na predposlednú sedačku vzadu. Vonku je už tma a tak vonku vidieť iba mihajúce sa svetlá pouličných lámp. V okne vidím iba môj rozmazaný obraz. Rozmazaný pretože slzy mi zaliali oči. Neviem čo sa to so mnou deje. Mám pocit, že buď nie som normálna alebo nie som v bezpečí. Rukou som si pretrela oči aby som lepšie videla cez okno. No v tom ma strhalo. V okne som nevidela len seba, ale v tom odraze vedľa mňa sedel Nicolas. Rýchlo som sa pozrela vedľa seba s očakávaním, že sa mi to iba zdalo. Ale čakalo ma len nepríjemné prekvapenie. Dívali sa na mňa sivomodré oči v ktorých bolo priam zreteľne vidieť vzrušenie. ,,Vystrašil som ťa?" opýtal sa ma Nicolas s posmešným tónom v hlase. Odvrátila som sa od neho nemôžem sa s ním rozprávať. Určite odíde a nechá ma na pokoji keď si ho nebudem všímať. Aj keď som sa neodvrátila len kvôli tomu. Nemôžem sa dívať do tých netvorových oči. Neviem prečo ale tieto oči mi pripadajú naozaj ako oči netvora. Zavrela som oči a oprela hlavu o okno. ,,Určite si myslíš, že keď si ma nebudeš všímať rýchlo to vzdám. A pritom ani netušíš ako veľmi zle robíš sama sebe keď sa snažíš ignorovať to čo sa s tebou deje." Povedal mi tónom akoby sa snažil zakryť, že jemu to moc nevadí. ,,Dobre tak ak chceš budem viesť monológ. Nemyslím si, že nemáš otázky. Tých máš určite až príliš mnoho no je tu niečo dôležitejšie ako sú tvoje otázky. Nespomínaš si ako sa to všetko začalo?" opýtal sa ma no zdalo sa, že moc nečaká na odpoveď. ,,Vidím, že si veľmi tvrdohlavá Stephanie, ale to ti teraz moc nepomôže. Takže dostaňme sa k dôležitejším veciam ako sú tvoje otázky. No čo by to asi mohlo byť žeby tvoje vidiny? Alebo skôr čudesné nápisy na ruke? Nie je to na 16ročné dievča veľa? Nemala by si teraz namiesto strachovania sa nad vidinami a mužmi v čiernom chodiť niekde za ruku s nijakým pekným chlapcom? Verím ,že to nie je pre teba príjemne keď vidíš, že viem aj to čo si si myslela, že nikto nevie. Ale tvoja dávna minulosť ťa predbehla Stephanie. Nemáš naozaj ani potuchy o tom čo tie tvoje vidiny znamenajú? Alebo to iba perfektne hráš. Musím uznať, že nedokážem dostatočne veriť, že by si to takto dobre hrala." Na dosť dlhú chvíľu sa odmlčal ako keby vedel, že to už nevydržím dlhšie ako minútu a určite niečo poviem. No pravdepodobne ani len netuší čo všetko mi tento jeho monológ ujasnil. Vidiny. Ja mám vidiny a ani som o tom netušila. ,Tvoja dávna minulosť ťa predbieha Stephanie, táto veta mi nedáva zmyslel. ,,Moja dávna minulosť?" nevydržala som to musím sa niečo dozvedieť. ,,Nesklamala si ma aj keď som to už pomaly chcel vzdať. Vidím, že som ti nasadil veľkého chrobáka do hlavy keď sa ma pýtaš takú priamu otázku na ktorú asi čakáš priamu odpoveď. No asi ti s tým moc nepomôžem. Baví ma keď vidím ako sa môj dávny nepriateľ teraz topí v slzách. Aj keď to nie je až také príjemné ako keby si si na všetko pamätala." Povedal trochu zachmúrene. Dávny nepriateľ? Čo ma toto znamenať? Nepoznám sa s ním dostatočne dlho na to aby povedal slovo dávny. ,,Dávny?"
,,Stephanie teraz si ma sklamala. To si naozaj myslíš, že to čo sa deje je len obyčajný sen a chlácholíš sa slovami bol to len sen? Toto by som teda na teba nepovedal a dúfam, že to tak nie je. Alebo predsa len?" opýtal sa ma a neuveriteľne priehľadne skrýval úsmev.
,,Nie si aspoň taká hlúpa, že by si mi to potvrdila. No aj tak mi je jasné, že som ti dnes ani moc nepomohol. Stephanie alebo skôr Lisa? Nespomínaš si na starú dobrú lisu? Lisu z tvojich vidín? No aká škoda. " povedal naozaj s úprimným sklamaním v hlase. Dokonca si aj povzdychol. Lisa? Nechápem ani jednému jeho slovu. Nicolas vedel z jedného môjho slova prísť na pravdu tak som radšej mlčala. Možno z neho niečo vypadne. ,,Ach Lisa všetko pokazila svojou krásou a zvedavosťou. Všetko by bolo dopadlo presne tak ako to malo. Podľa tvojho výrazu súdim, že túto zaujímavú časť si ešte nevidela. Naozaj som zvedavý ako to vidíš. Lisa tiež videla to čo nemala a aj tak dopadla. Aj keď musím uznať Lisa bola o dosť komunikatívnejšia ako Ty. No ty si zas o to pokojnejšia. Keď som bol s Lisou srdce jej búchalo neuveriteľne. Niekedy som mal pocit, že ho počuť až na druhý koniec mesta. Nezdržal som ťa?" opýtal sa pobavene. Chvíľu mi trvalo kým som pochopila. Sedíme predsa v autobuse a ja som prešvihla určite dosť zastávok. ,, No zbohom!" vykĺzlo zo mňa. ,,Možno by som Ťa mohol zaviesť na motorke nemyslíš?" Pri tejto vete som sa zamyslela. To keď ma viezol na motorke mi pripadalo tak dávno a pritom to nebolo ani pred týždňom. Vtedy som ani len netušila s kým sa to veziem na motorke. Nemôžem uveriť, že som rozmýšľala nad tým, že je pekný. Pri tejto myšlienke som sa striasla. Teraz sa desím jeho očí, desím sa jeho mena. Desím sa ho celého. V tom zastavil autobus na nijakej zastávke. Rýchlo som sa postavila a rozbehla som sa von. Bežala som po ceste naspäť. Hneď som zistila kde som. Asi päť zastávok od mojej ulice. No nebola som v centre Na tejto ulici už polovica ľudí spala a druhá polovica pozerala televízor. Radšej som sa presunula na chodník. Nepotrebovala som , aby ma zrazilo nijaké auto. Trochu som spomalila. Asi by som mala zavolať Ellen, že som zmeškala autobus alebo niečo také. Chcela som si vytiahnuť mobil z tašky no čakalo ma nepríjemné prekvapenie. Tašku som si zabudla v autobuse.
,,Hľadáš toto?" ozval sa mi známi hlas rovno pri uchu. Nicolas. Strhalo ma. Strach ma teraz premohol. Celá som sa triasla asi dve minúty.
,,Čo furt odo mňa chceš?" povedala som keď som sa upokojila. ,,Stephanie nie si asi dostatočne chápavá. To jediné mi dáva zmysel. Inak by si určite niečo robila."
,,Nemôžeš ma len tak nechať? Presvedčiť ma, že všetko či si mi v autobuse povedal je len výmysel? Že to čo ty nazývaš vízie sú len obyčajné nočné mory a niekedy sa mi to proste prihodí cez deň?"
Povedala som podráždene.
,,Mám Ti klamať Stephanie? To by sa Ti páčilo žiť len v ilúzii, že je s tebou všetko v poriadku? Ale nie! To by som sa necítil dobre" Povedal to škodoradostne a aj v tej tme som videla,, že sa mu na tvári objavil široký úsmev. ,,Ja to, ale nechcem! Nechcem žiadne vidiny, podivné nápisy na ruke. Chcem byť normálna. Prečo nemôžem byť ako Elis, Mell alebo ako Klára? Prečo ja? Neviem čo sa mi to tu snažíš naznačiť, neviem prečo ma otravuješ Ty aj s vidinami." Slzy mi stekali po líci.
Nicolas odpovedal až po chvíľke asi som ho trochu prekvapila. ,,Stephanie ani nevieš koľký ľudia čo sú v tvojom okolí nie sú ako si myslíš. Teda nie sú až taký normálny." Povedal to s nijakým upozornením v hlase. ,,Zamysli sa Stephanie myslíš si, že ostatný vedia o tom čo sa deje? Možno si aj Ty taká nevšímavá voči nim ako sú oni voči tebe. No na dnes som Ti toho povedal asi dosť. Čoskoro sa uvidíme ani len netušíš ako skoro. Cítim to." A už som videla iba jeho odchádzajúci tieň v tme. Naozaj ma potešilo keď som ho videla odchádzať. Neznášam ho. Pomalými krokmi som šla po chodníku. Zase sa rozpršalo. Tentoraz som sa neunúvala dať si kapucňu. Bol to riadny lejak. Zmokla som do nitky ani nie za minútu.
Hodinu som takto kráčala v daždi no zrazu za mnou čosi zašuchotalo. Strhalo ma. No keď som sa otočila, aby som zistila čo to bolo nič som nevidela. Už som bola na našej ulici takže som sa rozbehla k nášmu domu. V Elleninej izbe sa svietilo. Rýchlo som otvorila bránku a zamkla ju za sebou. Chvíľu som stála pri zamknutej bránke a čakala či niečo nezačujem. No okrem susedovej televízie a klopania dažďu na strechy nebolo nič počuť. Hneď ako som vošla do chodby zamkla som dvere. ,,Stephie? To si Ty?" ozvala sa Ellen.
,,Hej." Povedala som potichu. Už som čakala tú vlnu nadávok, ktorých podstata bude v tom prečo som nezavolala. ,,Stephanie Cryl! Mňa raz budú hlásiť v televíznych novinách za najmladšiu ženu, ktorá umrela na infarkt. Ty nie si normálna!! Pozri sa ako vypadáš." Nadávala mi ešte zo schodiska. ,,Skončila si? Mami?" povedala som pohŕdavo. Čo sa do mňa stará. ,,Stephanie neštvi ma makaj si to dať zo seba dole a osprchuj sa." Povedala nervózna a išla naspäť do izby.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama