6. kapitola - Lisa

21. prosince 2009 v 17:56 | EWII_TW |  Smallgeneration
Mokré veci sa na mňa úplne prilepili. Rýchlo som šla do kúpeľne dať to zo seba dole. Všetky veci som dala do veľkého lavóra. Potom som si dala napúšťať vaňu horúcou vodou. Zatiaľ čo sa voda napúšťala som sa naozaj sama seba zľakla v zrkadle. Pod očami som mala čierne šmuhy od špirály a oči som mala celé červené od plaču. Čo sa to len so mnou deje! Táto myšlienka mi už riadne vŕta v hlave.
Vliezla som do vane. Bola som riadne premrznutá a tak som cítila vodu až vriacu. No pomaly sa mi zmrznuté ruky a nohy uvoľňovali a voda bola príjemná. Teraz som konečne mala pokoj. Pokoj ako sa to vezme.
Nechápem tomu ,dávnemu nepriateľovi´ ako ma nazval Nicolas. Pri tom mene ma striaslo. Zrazu akoby niečo šuchlo za oknom. Rýchlo som sa do neho pozrela a akoby som tam videla toho muža v čiernom klobúku. No keď som zaostrila nič tam nebolo. Nemohla som oči odtrhnúť od okna. Čakala som nijaké mihnutie v tme alebo niečo podobné. No po desiatich minútach som to vzdala. Srdce mi, ale stále bilo ako splašené. Ponorila som sa viac do vane a rozplakala som sa. Nie že by mi pomáhalo keď plačem, ale je to jediné čo dokážem spraviť keď sa bojím. A teraz som sa bála poriadne. Bojím sa o seba. A mám pocit, že mám prečo. Niečo ma do toho núti. Do rúk som si nabrala vodu a pretrela som si ňou tvár. Voda vo vani mi už ochladla a mňa začína oziabať. Trochu vody som si vypustla a dala napúšťať horúcu.
Plakala som a slzy kvapkali do vody. Umyla som si vlasy a vystúpila z vane. Zabalila som sa do uteráku a dala som vypúšťať vodu. Obliekla som sa do pyžama a dala na seba huňatý župan. Rozčesala som si vlasy a už som chcela ísť do izby, ale niečo zabúchalo na okno. Rýchlo som sa pozrela no nič tam nebolo. Len sa Ti to zdalo. Touto myšlienkou som sa upokojovala zatiaľ čo som kráčala do izby. Zapla som si CD a vyčistila si čierne šmuhy pod očami.. Prestala som plakať aj tak to k ničomu nevedie a nechce sa mi vysvetľovať Ellen prečo plačem ak by ma takto našla. Zapla som si lampu na nočnom stolíku a vypla veľké svetlo. Sadla som si na posteľ. Rozhodla som sa, porozmýšľať nad všetkým čo som zatiaľ zistila od Nicolasa alebo z vidín. Neviem síce prečo vízie, ale možno na to prídem. Prvá nočná mora bola sa mi zdá vo štvrtok dnes je sobota. V prvej vidine ma niečo hádzalo o skalu to sa mi vtedy stalo v noci. Považovala som to za sen. V druhej vidine som bola v lese aj s mužom v čiernom klobúku a jeho vlkom boli tam bubny. Táto vidina bola vtedy v kúpeľni ,mala som najprv fľak vo vlasoch. Muž ma vtedy, ale zachránil pred vlkmi. No neviem či zachránil iba viem ,že akoby sa mi tie vidiny spojili a dali spolu zmysel prvá s druhou pretože som ž zistila ako som sa dostala do jaskyne. Tretiu víziu som mala včera. Bola som v lese a ostré pazúry divého zvieraťa sa mi zarývali do ruky. Potom som mala zmodranú celú ruku a objavil sa mi tam erb. Laba. Muž v čiernom ma pripútal a ja som upadla do bezvedomia a napojila sa tretia vidina na druhú. Takto som tieto vidiny ešte nikdy nevnímala. Oni sa napájajú no idú od konca dopredu. Netuším prečo. Nicolasové slová ,nespomínaš si na Lisu z tvojich vidín ?´ Mi teraz prebehli mysľou. Lisa z mojich vidín ?Takže to nie som ja? Najprv som dávny nepriateľ a potom zrazu je v mojich vidinách Lisa? Ničomu nechápem jediné čomu som zatiaľ pochopila je ,že vidiny sa mi napájajú. ,,Haló, Stephie? Stephie?" ozvalo sa pri mne keď so sa spamätala. Bola to Ellen a mávala mi rukou pred očami. ,,Čo, čo je?" opýtala som sa zmätene. ,,Snívaš po sediačky či čo? Prišla som ti vypnúť CD. Vieš niektorý ľudia v tomto dome by chceli spať, ale sú tu aj taký trochu bezohľadný." A štuchla ma do brucha. ,,Jedno CD a som hneď bezohľadná. Choď už spať. ,,Už by som šla dávno keby sa dalo" povedala a ofučaná odišla z izby. Otvorila som si okno dokorán, mala som vydýchaný vzduch v izbe. Ostala som stáť pri okne a zadívala som sa na hviezdy. Teraz ich bolo pekne vidno. Keď som vyvetrala zavrela som okno, vypla lampu a ľahla som si do postele.
,,Lisa, Lisa" ozval sa neznámi hlas za mnou. Strhala som sa. ,,Čo chceš" ozvalo sa mi z hrdla aj keď som to vôbec nemala v pláne povedať. Keď som sa otočila zbadala som ako ku mne beží chalan. Mohol mať tak 18rokov. Mal na sebe oblečené trochu staromódne veci. Podobné ako sa nosili ešte pred 150 rokmi. ,,Lisa, čo sa to s tebou deje kam ideš?" opýtal sa chalan keď ku mne dobehol. ,,Je to moja vec. Čo by sa so mnou dialo, jednoducho si ma nevšímaj Kevin dokážeš to?" ozvalo sa zas z môjho hrdla dosť podráždene. ,,Lisa ja si Ťa nedokážem nevšímať. Ja Ťa milujem a nechápem čo sa s tebou deje. Len tak zrazu si sa zmenila." Povedal chlapec naozaj úprimne. ,, Ľudia sa menia Kevin. Láska prichádza a odchádza. Ja Ťa už nemilujem. Koľko krát Ti to mám povedať?" Povedala som a pohla som sa smerom k lesu. Bez toho aby som to chcela moje telo a myseľ boli akoby uzavreté v niekom inom.
,,Lisa ja ti neverím!" ozval sa zúfalí chalan za mnou. ,,To už nie je moja vec, nechaj ma tak!"
Už sa ozvalo za mnou iba slabé ,,Lisa"
Kráčala som do lesa akoby iba zo zvedavosti. Bolo mi jasné ,že ja alebo skôr tá osoba nevie kam presne ide. Každú chvíľu menila smer. Bola dosť rozčúlená pretože kopala do všetkého naokolo.
Mala som na sebe oblečené dlhé šaty, ktoré ma sťahovali a neumožňovali mi hýbať sa tak akoby som chcela. Nečakane som zastala roztrhla ich. Pod nimi som mala oblečené nijaké obtiahnuté nohavice a tričko. Šaty som skryla ku pňu obrovského stromu. Rozbehla som sa zas úplne iným smerom. Mala som, ale pocit, že tadiaľto som raz už išla. Asi blúdim. Ja alebo tá osoba.
Až do tmi som takto blúdila. Potom som to vzdala a sadla som si na zem ku stromu. Už som bola unavená a poodieraná od konárov stromov do ktorých som celý čas vrážala. ,,Ach, naša drahá Lisa. Skoro sme na teba zabudli. Strhala som sa, ale zároveň som vyskočila na nohy. Stál predo mnou muž v čiernom klobúku a pri ňom jeho vlk. ,,Vždy sa mi to podarí drahá Lisa." Povedal muž víťazoslávne. ,,Nebuď si tým taký istý Dan." Ozvala som sa s nádejou v hlase. No bolo v ňom počuť aj akési vzrušenie. ,,Ani nevieš čo robíš, si taká tvrdohlavá. To Ti všetko kazí." Povedal muž úprimne. ,,To ma práveže poháňa v pred. Mal by si sa hanbiť Dan. Dosť dlho si ma nechal čakať." Povedala som a ukázala som rukou na tmavé nebo. ,,Lisa nemala si sem chodiť. Ani nevieš čo Ťa čaká. Prečo si neposlúchla Kevina? Naozaj ho už nemiluješ? Nie je pekné takto niekomu raniť city Lisa." Povedal muž trochu posmešne.
,,Akoby si sa Ty zaujímal o niekoho city Dan. A najmä o tie Kevinove." Ako som dopovedala túto vetu ozvalo sa zavitie vlkov z lesa. Striaslo ma ,,Dan to dievča na to príde. Už jej to dochádza. " No aj keď som toho muža hľadala pohľadom nevidela som ho zrazu sa zatiahlo aj posledné svetielko mesiaca oblakmi. Zavitie bolo bližšie a ja som zrazu iba počula cvaknutie zubov. Pozrela som sa a videla som zúrivo cvakajúceho vlka. Moje nohy sú už veľmi stuhnuté na to aby sa mohli brániť útekom pred týmto zdivočeným tvorom. Z hrude toho tvora sa ozvalo hrôzostrašne zavitie. Otriaslo celou zemou a poza vlka sa vynorila tmavá postava chlapa. Akoby ho ku mne niečo zozadu tlačilo a on sa zapieral, že nechce ísť. Zacítila som nutkanie v mojich nohách. Nutkanie aspoň sa pokúsiť o krok ustúpiť. Cítila som chvenie nôh. Už som sa skoro pohla no pohľadom som zablúdila nad pred tým tak zúrivo zavíjajúceho tvora. Tváril sa skľúčene. No ja som cítila nie strach ani nič podobné cítila som niečo čo by ma určite donútilo prísť k tomu utrápenému tvorovi a pozrieť sa mu bližšie do jeho utrpením prepadnutých očí. V tom sa mi bleslo pred očami videla som ako ma škriabal vlk....blesk.....erb na ruke....blesk.....
Otvorila som oči a ležala som u mňa v izbe na posteli. ,,Lisa" pošepkala som potichu. Nebola som ani tak vystrašená pretože som bola aj trochu rada. V mojich vidinách sa objavil však aj chalan. Kevin. Ani len netuším kto to je. No viem jedno. Tieto vízie sú asi Lisin život alebo niečo také. Len nechápem tomu čo Nicolas hovoril. To, že sa o nedlho stretneme. Ja som ho tam nikde nevidela...
,,Stephanie. To nemyslíš vážne. Do koľkej chceš spať?" zobudila ma Ellen svojím hysterickým krikom.
,,No, veď už nespím. Čo sa zas deje? To si tu človek ani pospať nemôže?" mrmlala som si popod nos, ale oči sa mi ešte nechcelo otvoriť.
,,Stephanie Ty spachtoš!"
,,Ellen! Neotravuj. Choď si tam do izby čosi robiť a mňa nechaj na pokoji lezieš mi na nervy. Ja chcem ešte spať!" Dala som si vankúš na hlavu ako znak protestu. ,,Vieš čo? Nechala by som Ťa tu spať aj do večera keby Ťa nezháňal nijaký chalan" Aj keď som sa na ňu nedívala vedela som, že sa usmieva. ,,Čo?! Aký chalan? Čaká ma kde? Ellen nežartuj!" povedala som cela mimo!
,,Hej volal na pevnú linku. Nijaký Nicolas sa na teba pýtal." Povedala usmievajúc sa. Už som videla ako sa usmieva pretože vankúš som si už dala preč.
,,Čo? Čo chcel vedieť?" rýchlo som si sadla na posteľ. ,,No, že či si doma." Povedala a tvárila sa prekvapene. No nad jej výrazom som sa nemala čas kedy zamýšľať. Dúfam, že mu nepovedala nech príde alebo dokonca by stačilo keby povedala, že som doma. Nie! Ja nechcem, aby prišiel. ,,Dúfam, že si mu nepovedala, že som doma Ellen!" a škaredo som sa na ňu pozrela. ,,Ups! Sa mi zdal milý."
Tak a teraz čo. Môžem očakávať, že každú chvíľu sa mi objaví v okne? Alebo bude taký drzí ,že príde dverami? ,,Ellen to si pokazila! Choď už!" osopila som sa na ňu. Ellen zarazená vyšla z izby. Nie, nie a ešte raz nie. To načo volal? Nemám pocit, že by mal problém ma vyhľadať. Čo odo mňa stále chce? Počuť to, že u viem kto je Lisa? Teda aspoň trochu viac ako minule. Rýchlo som a obliekla do domácich vecí a išla som si umyť zuby.
Z môjho nadšenia, že možno Nicolas nepríde ma o tretej poobede vytrhlo zazvonenie zvončeka.
Nie! Nie! Nie!
,,Stephanie máš návštevu." Zakričala Ellen a ja som pri týchto slovách úplne stuhla. Nechce sa mi ani pohnúť. Čo chce? Nechcem sa s ním rozprávať. No zvedavosť ma premohla. Rýchlo som sa obula a dala na seba vetrovku. A keď som otvorila dvere hneď som to oľutovala. Stál tam. On aj jeho divé sivomodré oči. Zhlboka som sa nadýchla a pomalými krokmi som išla k nemu. Stál opierajúci sa o bránku a na tvári sa mu značilo zjavné pobavenie. ,,Čo chceš?" povedala som nervózne. Prudko som otvorila bránku s nádejou, že do neho buchnem, ale nesplnilo sa. Nicolas sa uhol. Pravdepodobne objavil môj zámer. ,,Nemôžem Ťa prísť navštíviť?" povedal s úsmevom. ,,Bola by som rada keby si sa posnažil v budúcnosti svoje návštevy obmedzovať. Aj keď sa netajím tým ,že by som bola rada keby si ich zo svojho diáru vymazal úplne." Povedala som mu úplne úprimne. ,,Nemám diár." Odpovedal mi posmešne. ,,To nebol základ vety Nicolas! Nemám Ťa rada. Dokonca sa mi priam hnusíš. Čo odo mňa chceš? Uznaj aj tak mi moc nepomáhaš. A preto by som veľmi ocenila keby si nechal mňa aj moje vidiny na pokoji a môj dom obchádzal veľkým oblúkom." Neznesiem keď sa na mňa usmieva a vo mne kypí hnev. Keby som sa ho tak nebála určite by som mu už jednu vrazila. ,,Stephanie. Ako skutočnosť, že nie som taký ako si sa domnievala mení všetko. Zrazu sa ti hnusím? Ale môj bozk sa ti páčil, nie?" pokračoval svojím posmešným tónom. ,,Vtedy som nevedela aký si. Nevedela som ani čo sa so mnou deje." Odpovedala som mu a pritom som zrýchlila v kroku. Necítim sa pri ňom bezpečne. ,,A teraz už vieš?" opýtal sa. A v hlase som mu počula tón zúrivosti. A keď som sa na neho pozrela uvedomila som si, že to čo som počula v jeho hlase nemôžem nazvať zúrivosťou. Pretože to čo som mu zbadala v očiach by som asi nevedela nazvať. Bola to divoká zúrivosť. Pozeral sa na mňa hrozne. V jeho sivomodrých očiach bolo vidno spaľujúci oheň. Moje telo premohol strach.
Veľmi som sa bála jeho pohľadu. Nepozeral sa na mňa totiž ľudsky. Neopísateľné pocity sa naháňali v mojom tele. Najradšej by som utiekla no niečo ma tu drží. ,,Dostanem odpoveď Stephanie?" povedal už trochu menej nervóznym hlasom no v jeho pohľade nenastala žiadna zmena. ,,Eh. Čo?"
Vykoktala som zo seba a aj pri týchto dvoch krátkych slovách bolo zreteľne počuť môj strach.
,,Už vieš čo aký som a čo sa s tebou deje?" pokračoval a ja som musela uhnúť pohľadom. Až ma pálilo celé telo. Ten pohľad sa nedal opísať inak ako spaľujúci. A naozaj celkom doslovne. ,,Ja. Ja tuším. Ale nemienim sa o tom s tebou rozprávať. Nicolas ja s tebou nechcem mať nič spoločné." Odpovedala som a už som sa snažila zmierniť trasenie v mojom hlase. ,,Stephanie Ty nechápeš ničomu. Teraz si to povedala. Ty máš so mnou spoločné skoro všetko. A nabudúce rozmysli čo hovoríš. Raz Ťa totiž tieto slová môžu stáť život. A to by si snáď znova nechcela." Odpovedal a v hlas sa mu zlomil pri slove zas. Rýchlo som sa na neho pozrela, aby som odhalila prečo sa to stalo. V očiach mal teraz zmätený pohľad. Akoby čakal na moju reakciu. Čo to vlastne povedal? Že tieto slova ma môžu stáť život? A snáď by som to zas nechcela?! Zas? Aha toto! Ja som v živote nikdy nepovedala tieto slova pri ňom. A ako ma to môže stáť zas život? Človek umiera iba raz! NIE! Toto slovo mi zahučalo v hlave. O čom to rozpráva? Lisa? Ja? Zas? Nie! Nie! A znova Nie! Rýchlo som sa otočila od Nicolasa a rozbehla smerom k domu.
Neboli sme od neho ďaleko. Ani som sa nepozrela ako sa tvári. Aj tak by tam bol určite ten spaľujúci pohľad. A nechcela som ani vedieť či sa ma pokúsi zadržať. Bežala som a keď som prišla domov rýchlo som zamkla. ,,Stephie?" ozvala sa Ellen pravdepodobne z obývačky . ,,Hej to som ja!" zakričala som jej naspäť a snažila som sa to povedať tak aby si nevšimla ako sa mi trasie hlas.
Rýchlo som bežala do izby a zabuchla som dvere. Sadla som si na kreslo čo je pri okne. Otvorili sa dvere na izbe a mňa strhalo. ,,Stephanie to som ja. Ja už idem na vlak. Tak sa maj dobre za tri týždne som doma. Nič neodkázali v Utorok rodičia keď odchádzali?" opýtala sa. ,,Nie nič všetko ti už minule povedali. Tak možno prídu za mesiac možno za dva uvidíme." Už som ovládala tón môjho hlasu. ,,Dobre tak ahoj." Povedala a silno ma objala. Ešte som jej pomohla odniesť tašky do autobusu, ktorý ju zavezie na stanicu. A zas príde až za tri týždne. Aspoň si nevšimne na mne nič. Bolo by dosť nepríjemne mať vidinu pri Ellen tak ako som ju mala pri Nicolasovi. Nachystala som sa do školy a išla som sa pozerať na televízor. Nič tam nebolo. Iba nijaký starodávny film no moc som sa naň nesústredila. Myšlienkami som bola inde. Musím zistiť čo tým Nicolas chcel povedať. Z tých viet vyplýva jedna veľmi zrozumiteľná otázka. Niekedy som prišla už o život? To aspoň Nicolas tvrdil. Ak som to správne pochopil. Inak sa to ani pochopiť nedá.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Juliet Juliet | 10. března 2010 v 8:50 | Reagovat

od začiatku som nedýchala :)

2 EWII_TW EWII_TW | 21. června 2010 v 19:22 | Reagovat

hlasi sa autorka  :-) ja ked to pisem tiez nedýcham :D priznavam sa :D co sa mne vtedy v hlave deje:D mno okey ja uz pisem dalej :D:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama