Červenec 2011

1. kapitola - Neznámy v tieni

20. července 2011 v 22:20 | Dara |  Vládcovia temnoty
Ehm takže tu ja jedna z nových poviedok o ktorých som vám už písala. Síce ten notebook ešte nemám no dostala som sa na pc a tak som to prepísala...x))



Sedela som na cintoríne, pozorovala hviezdy a počúval ticho, čo bolo vôkol mňa. Práve preto to tu milujem, aj keď si kvôli tomu o mne ľudia myslia, že som čudná. Ešteže mi je jedno, čo si o mne šepkajú, inak by som už dávno bola pravdepodobne niekde na klinike, pričom by si doktori na mne robili všakovaké pokusy ako na nejakom morčati.
Z premýšľania ma vytrhlo vibrovanie v pravom vrecku. Načo si ja vždy zo sebou beriem mobil? Aha, to bude zrejme tým, že som závislá na modernej technike ako všetci ostatní. Vzdychla som si a vytiahla moju skazu z vrecka. Volala mi mama. Znova som vzdychla a pripravovala som sa na jej prednášky o nočnom potulovaní. Aj by som sa stavila, že to bude len a len o tom.
"Haló?"
ozvala som sa nanajvýš otrávene, pretože ma vyrušila z večerného rozjímania.
"Freya, kde si toľko?! Je skoro deväť hodín a ty nikde!"
"Veď už idem."
Oči stĺpikom. To je môj obľúbený zlozvyk, na ktorý sú zvyčajne všetci alergickí, no a ja... ja sa na ich reakciách vždy tak rada zabávam.
"Tak sa poponáhľaj! Sama vieš o tom zmiznutom dievčati, čo ukazovali v novinách!"
Neubránila som sa ďalšiemu seriózne ťažkému vydýchnutiu a prevráteniu očí, hoci ma vôbec nemohla vidieť či dokonca vychutnávať si moje grimasy. Jej škoda. Aspoň počuje môj povzdych.
"Veď už bežím. Čau."
Zrušila som hovor a ani som nečakala na odpoveď. To tiež robievam často. Nemusím ani hovoriť, že práve to radia k mojim ďalším nechceným zlozvykom. Vytáča ju to, všetkých. Zrejme chce mať posledné slovo, ale nejako jej to nevychádza. Ale aj tak, čo má stále s tými zmiznutiami? Bohovia, aká je pravdepodobnosť, že práve mňa tu niekto prepadne alebo unesie? Teda, ak to nie je zombík alebo upír, tak fakt nechápem, kto by práve sem išiel okrem mňa a ešte k tomu večer? O mňa nezakopne ani bezdomovec a nie to ešte nejaký vrah. Teda nie že by tu boli nejakí bezdomovci, to berte len ako momentálne zveličenie situácie.
Vstala som zo zeme, kroky namierené domov. Uličkami, ktoré boli osvetlené len tak, aby sa nepovedalo. Odkedy som vyšla z cintorína, cítila som akoby mi niekto dýchal na krk. Znie to síce ako z nejakého B-éčkového filmu, no aj tak som sa otočila, aby som sa presvedčila či náhodou neuvidím drákulu ako sa ku mne šinie z tieňa. Viac ako pobavene som sa fakt pozrela do tieňa, prekvapujúco, nič tam nebolo. Stuhla som až vtedy, keď sa vedľa mňa rozhodne niečo pohlo. Inštinktívne som sa otočila zlovestným smerom, no už tam nič nebolo. Fajn, mohla to byť mačka alebo pes? Blbosť, na psa či mačku to bolo až moc vysoké! Trošku som pridala do kroku, trošku viac. Spomalila som, až keď som mala bránku nášho domu na dohľad. Sakra, toto robia aj tí magori vo filmoch a práve keď si myslia, že sú v bezpečí, tak sa odniekiaľ vyrúti nejaký maniak s nožom či hocičím, čo mu nadelí matka Príroda. Znova som sa nedôverčivo poobzerala. Zamrzla som uprostred pohybu. Na konci ulice vážne niekto bol. Ešte som zažmurkala či sa mi to len nezdalo. Po cudzincovi ani stopy. Nie že by som s určitosťou vedela, že je to chlap, len sa mi predstava byť prenasledovaná mužom zdala romantickejšia, než aby to bola nejaká ženská. A nie, nie som romantická duša, len je akési hrdinskejšie v takejto chvíli myslieť na podobné blbosti. Rýchlo som pobehla k bránke a zatresla ju za sebou, aby som sa uistila, že sa zatvorí a ja sa nebudem musieť vracať, aby som ju zavrela sama. Akonáhle som sa dostala do domu, vyzula som sa, vošla do chodby, ale čosi ma ťahalo naspäť k dverám, a tak som pre istotu zamkla. S pocitom, že som spravila všetko, čo sa dalo, moje ďalšie kroky viedli k vešiaku, kde som si odložila kabát.
"Som doma!!!"
Zakričala som, aj keď to nebolo ani v najmenšom nutné, keďže mama bola v kuchyni a počula by ma, aj keby som to povedala tichšie, prípadne sa vôbec neozvala. Veď dvere sa ozvali za mňa.
"No konečne! Už ti aj večera vychladla!"
Zastavila sa oproti mne a ako inak, obrvy na koreni nosa spojené do neprístupného, prísneho pohľadu.
"To mi nevadí, vezmem si to do izby."
Vošla som do viac ako veselej, zelenej kuchyne. Na stole nachystaný tanier s jedlom som si vzala a vybehla kade ľahšie. Sadla som si na posteľ a vyjedala špagety. Keď som dojedla, tanier som položila na stôl vedľa notebooku, pričom som opäť musela obdivovať moju načerveno namaľovanú izbu. Darmo, je to cool farba, ktorá hlavne vystihuje moje nálady a myšlienky. Dokonca aj nábytok bol tmavý, o trochu tmavší ako všade inde v dome.
Ľahla som si, čučala do plafóna a započúvala sa do chrapľavo-ťahavého hlasu Jareda Leta. No hej, práve odbíjam koliečko 30 seconds to mars. Hoci náramná pieseň Revolve nemala chybu, celý uplynulý deň ma nútil klipkať očami, kým som pomaly neupadla do stavu nevnímania okolia, vedome ani seba. Toto bola prvá noc, keď sa mi sníval sen...