2. kapitola - Sen

14. srpna 2011 v 14:21 | Dara |  Vládcovia temnoty
Takže druhá kapitola...v ďalších následujúcich by ste sa mali dozvedieť kto alebo čo je ten tieň...xD





Som na lúke. Jedna časť je prepáchnutá smrťou a zlom. Tráva je čiernočierna, stromy v diaľke ponorené do hustej hmly, strachu a nezmieriteľnej bolesti všetkých neušetrených duší. Naopak, druhá strana je pokrytá skvejúcou sa zeleňou a kryštálovo čistým zurčiacim potokom. Z prvej temnej strany sa ozýva zvuk drásajúci ušné bubienky. Vedľa seba som zaznamenala pohyb. Zistila som, že je to dievča, nie o veľa staršie odo mňa, možno sedemnásťročné. Skôr ako jej vek by ma však zaujímalo, čo tam robí?
Vyzerala dosť vydesene, v danej situácii celkom pochopiteľne. Boli sme uprostred tých dvoch strán. Malý hlások v mojej hlave mi hovoril, aby som išla od temnej strany čo najďalej, no ja som sa nedokázala pohnúť. Akoby ma niečo držalo na mieste. Znova sa ozval ten ohromný rev a ja som si chytro zakryla uši. Dievča vedľa mňa začalo cúvať smerom od temnoty, odkiaľ sa šírila hrôza. Chcela som na ňu zakričať nech sa nehýbe, ale keď som vykríkla nepočula som vlastný hlas. Zalapala som po dychu a chytila sa za krk. Keďže ma nemohla počuť, snažila som sa ju aspoň zadržať tak, že som ju drapla za ruku. Vykrútila sa mi. Temná strana sa začala približovať, možno aj zväčšovať a čím viac sa dievča chcelo vzdialiť, tým ju chápadlá tejto ničoty viac a viac priťahovali k sebe. Snažila sa vymôcť, silou najvyššou prekonať neprekonateľné, nepomohlo jej to. Opäť som sa ju snažila zachytiť. Vtedy akoby ma niečo zachytilo, nemohla som sa hýbať, dýchať pred blízkosťou hrôzy. Stála už veľmi tesne pri temnote, ktorá sa stále valila k nám. Keď sa čiernota dotkla dievčaťa, vykríkla tak prenikavo, až som si myslela, že ohluchnem. Stiahla ju do lesa, odkiaľ sa vzápätí ozval zvuk praskania a lámania. Boli to jej kosti. Silno som stisla viečka a modlila sa, aby to už zmizlo. Niečo sa o mňa obtrelo. Splašene som sa trhla a pomaly otváral oči v tušení toho najhoršieho. Z ničoho sa na mňa pozerali obrovské tmavé oči.
Zvresknutie. Celučičká celá spotená a zadychčaná som sa posadila na posteli. Stále sa mi v mysli preháňali tie veľké tmavé oči. Nevedela som, čo to bolo, ale zabilo to dievča, čo sa akosi so mnou ocitlo na lúke. Vtiahla som do seba, čo najviac okolitého vzduchu a presviedčala samú seba, že to bola len nočná mora, no kdesi vo svojom vnútri som cítila akúsi nezmeniteľnú skutočnosť. Pozrela som na budík, na nočnom stolíku. Šesť hodín. Ešte by sa hodila hodina spánku, ale pomyslenie naň sa vystriedalo so strachom, že by sa zase objavili tie oči. Vstala som a zamierila do sprchy. Áno, to je to, čo ma teraz upokojí, príjemná teplá sprcha. Keď som sa osprchovala, pretrela som zrkadlo zarosené od pary s úmyslom prezrieť si úbohý odraz, až mi ho ponúkne. Mala som dokonalý výhľad na okno, v ktorom sa zrazu mihol tieň. Pripomenulo mi to tú postavu, ktorú som zazrela večer na ulici. Šikovno som sa otočila k oknu, no znova tam nič nebolo. Čo to má zas byť? Nestačia mi moje sny, to ma musí prenasledovať ešte aj nejaký úchylný tieň?? Toto už vážne nie je vtipné, kruci! Svižným krokom som zamierila do svojej izby, kde som sa prezliekla. Samozrejme som zastrela závesy, aby ma náhodou nemátal ten tieň. Vlastne už len to, že sa priblížil ku kúpeľni, bolo dosť divné, keďže ju máme na poschodí. Kto by sa mohol takto vyštverať po strmej, vysokej stene nahor? Ak nepočítam spidermana, tak asi nikto, ale aj to je predsa len vymyslená komixová postava, sakra. Radšej som si išla vyfénovať vlasy. Obliekla som si, ako inak, čierne nohavice s vybíjaním opaskom s trakmi, voľne visiacimi pri nohách. Ďalej nasledovalo červeno-čierne ramienkové tričko a čiernu mikinu. Na ruky som si natiahla tmavé štucne. Hoci panovala jeseň, bundou som sa nezaťažovala. Nikdy mi totižto nebývala extra zima, ale nikdy som nemala teplé ruky. Cez rameno som si prehodila ruksak, ktorý doteraz ležal pri skrini a vydala som sa vo svojej čiernej suite dole schodmi. No hej, mám slabosť pre čiernu. Od matky som si ešte prevzala desiatu. Nikdy som nevedela, čo presne obsahuje, zvyčajne aj tak končila v koši a ja som si ako novodobý prehistorický človek musela sama obstarať jedlo. Nie, nič som nemusela zabiť, stačilo zájsť do obchodu. Hodila som si ju do tašky a kráčala k zastávke, smer škola. Už zase.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 moira moira | Web | 16. srpna 2011 v 10:00 | Reagovat

část se snem byla lepší, úplně mi běhal mráz po zádech (praskající kosti?! ty mě děsíš.. :D). a stín? krucinál, já už chci vědět, kdo to je..! xD

2 Dara Dara | E-mail | Web | 16. srpna 2011 v 20:44 | Reagovat

[1]: Dočkaj času a dozvieš sa...:D Zatiaľ môžem povedať len to že toto nebola jediná "vidina" ktorú bude mať....xD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama