Časť prvá - Zrod Šarlátového motýľa

31. července 2012 v 17:42 | Dara |  Šarlátový motýľ
Nová poviedka je na ceste k vám. Je o jednej osamelej duši, ktorá, ako všetci ostatní, túži po troške pozornosti. Tá si však vyžiada svoju daň.
PS: budem vďačná za akékoľvek vyjadrenie sa k nej... x)
17+








Budú to už tri roky, čo mi dali to meno. Šarlátový motýľ. Vo svete vrahov, zlodejov, či podvodníkov ho poznal každý. Obávali sa ho a dúfali, že nositeľa tohto mena sa nikdy nedočkajú. Triasli sa predo mnou. Volám sa Enma Raven a prednedávnom mi minulo 20 rokov.
Ešte pred šiestimi rokmi som bola obyčajná tínedžerka. Mala som priateľov a celkom normálnych rodičov, ak pod pojmom normálni rozumieme ľudí až prehnane sa zaoberajúcich svojou prácou, pričom ja som na stupnici dôležitosti kdesi naspodku. Mala som tiež súrodencov, no ich tváre sa každým uplynulým dňom stále viac a viac rozmazávali. Z ozajstných faktov viem len to, že moju mladšiu sestru nazývali Evelin a staršieho brata Dev. Ja, tak trochu nepochopený prostredník, som vtedy chodila do deviatej triedy na základnej škole XY, keď sa stalo to, čo mi akosi natrvalo zmenilo život.
Písala som si so starším mužom cez internet. Bol mi celkom sympatický a rozumela som si s ním. Stretli sme sa asi po troch týždňoch písania. Mali sme sa ísť prejsť u nás v meste po parku. Nikdy som nič podobné neurobila, ale popravde, kto sa staral? Nestretávala som sa s niekým cez internet, ani s vrstovníkmi. Vtedy mi to prichodilo ako dobrý nápad, veď išlo o miesto, ktoré som dobre poznala. Nezdalo sa mi to nebezpečné a nadôvažok išlo len o prechádzku. Určite vám už došlo, že všetko nešlo tak ľahko a nevinne. Čo iné sa dalo čakať, čerstvo pätnásťročné, naivné dievča. Teraz viem, že kebyže som vtedy urobila iné rozhodnutie, niečo také by sa nikdy nestalo. Ale, keďže žiadne keby neexistovalo, v ten podvečer som napriek všetkým očividným proti dôvodom, ktoré mne neboli očividné, išla na dohodnuté miesto a čakala na vzrušujúci rozhovor s človek, s ktorým som si tak rozumela. Dorazil o necelých desať minút. Celých tých desať minút som bola nervózna a premýšľala o tom, či sa nemám vrátiť späť domov. Predsa len, bolo sedem hodín. Neobvykle svetlých sedem hodín, ale čo bolo dôležitejšie, bol to úplne neznámy človek. Neskoro.
Prišiel v draho vyzerajúcom aute, dokonca aj ja som ho spoznala, pritom autám ani za mak neholdujem. Dokonca dobre vyzeral, dosť dobre na tridsiatnika. Pozrel na mňa cez zavreté okienko auta a usmial sa. Pomaly som pricupitala bližšie a otvorila dvere na strane spolujazdca, už sa aj nakláňal, že mi čosi povie. Keď som tak urobila, znova sa len usmial a povedal mi toľko, aby som nastúpila, že je tu veľa ľudí a on by radšej išiel do kaviarne na čaj. Naokolo bolo vážne dosť ľudí a lavičky boli obsadené skupinkami rôzneho veku. Nastúpila som. Nevidela som v tom žiadne skryté zámery. V kaviarni sa môžeme predsa v pokoji porozprávať a nikto nás nebude vyrušovať. To som si myslela, opäť bod mojej naivite. Ale keď prešiel aj poslednú kaviareň a šiel stále ďalej von z mesta a onedlho k neďalekému lesu, začala som byť naozaj nervózna.
"Kam to ideme? Kaviareň sme už predsa prešili?"
V mojom, strachom blokovanom mozgu sa ozývali protestné výkriky. Akoby ma to malo zachrániť, otočila som sa dozadu na vzďaľujúce sa mesto.
"Ty si mi naozaj roztomilé dievčatko. Nuž, človek by si myslel, že ti to docvakne. Aby si bola v obraze, filmy ani prírodu nemáme na programe."
Pozrel na mňa s nechutným úškľabkom, ktorý ma prikoval na sedačku a obral ma o dych. On ďalej pokračoval, akoby už nepovedal dosť.
"Mám v pláne robiť oveľa príjemnejšie veci. Neboj sa, ak sa uvoľníš, bude sa ti to páčiť."
Keď prvotná paralýza odišla, škoda, že tak neskoro, pokúšala som sa otvoriť dvere. Hneď v ten moment som si spomenula že ich zamkol len chvíľu po tom, čo sa za mnou zabuchli. Môjmu počínaniu sa len zasmial a naklonil sa ku mne, ruku natiahol, aby ma pohladkal, či čo. Boli sme už v lese, mesto bolo stále na dohľad, a tak neskutočne ďaleko. Na nohe mi pristála ruka a smerovala stále vyššie. Snažila som sa zabrániť jej v ďalšom postupe a v duchu som ďakovala za to, že som si obliekla džínsy. To mi ale veľmi nepomohlo, keďže ja som bola taká vyžľa a on, pretože mal omnoho väčšiu silu ako ja, si hrubo pritiahol moju tvár k sebe. Jazykom sa predral do úst, nemohla som dýchať a zatiaľ, čo som sa ho snažila od seba odsotiť, odkopať, odbuchnátovať päsťami, mi rozopol mikinu a hneď na to roztrhol tričko. Cítila som sa ako mucha. Nech som robila čokoľvek, bolo to neúspešné ťaženie.
Preklopil moju sedačku a zrazu ležal na mne. Vrchné oblečenie zdolané a aj podprsenku som akýmsi zázrakom tiež strádala. Metala som sa ešte divšie, ak to vôbec išlo, ale hádam, že som mu začala liezť už na nervy ako tá mucha, tak ma omráčil ranou do tváre. Akonáhle som bola opäť úplne pri vedomí, zistila som, že na sebe nemám už ani nohavice. Po tvári mi stekali slzy. Vydesene som sa pokúsila o posledný zúfalý odpor. No len ma sotil späť, roztrhal mi aj nohavičky a pocítila som muky, trhalo ma vo dvoje. Navonok som kričala, ale vnútro akosi odumieralo. To zviera sa bezostyšne pohybovalo ďalej a ani si nevšímalo mojich monotónnych, škrejúcich výkrikov. Nakoniec už len chrapčanie a svinské vzdychy zaplňovali malý priestor môjho súkromného pekla. Dívala som sa, ale všetko ostalo predo mnou skryté.
Všetky moje sny boli preč, len čierna diera a slzy stekajúce ako krv prýštiaca z malej, ale za to vytrvalej rany. Ukryla som sa vo svojej mysli, vo svojom vlastnom svete. Jeho úsilie poľavovalo a ja som pocítila vzdialenú nádej. Tá zhasla, keď si ma len otočil chrbtom k sebe a všetko pokračovalo od začiatku. Napokon predsa len zaričal ako to zviera, zvalil sa na mňa a ťažko odfukoval.
"Vidíš keby si bola takáto pokojná už na začiatku, nemusel som ťa udrieť."
Zasmial sa a konečne ma uvoľnil z toho tlaku. Vystúpil z auta a začal sa naťahovať a obliekať to svoje nehanebné telo. Napriek svojej otupenosti, šanca na únik mi neušla. Zhrabla som tričko spod sedačky, našla mikinu, tašku aj nohavice. Jeho krátka nepozornosť mi stačilo, aby som tieto veci vzala do náruče a vybehla z auta presne tak rýchlo, ako sa rozbiehala kozmická loď do vesmíru. Jedine s tým rozdielom, že ja som smerovala do lesa. Niečo na mňa kričal, ale ja som hlucho bežala ďalej. Až keď som bola ošľahaná celým lesom a ďaleko od toho miesta, až vtedy som padla na zem. Medzi nohami som cítila bodavú bolesť, niečo teplé mi liezlo po stehnách dolu. Chcela som umrieť. Hoci som bola dobitá celá, len môj stred mi oznamoval tú správu. Si špinavá!! Si podupaná! Si nehodná.
Keď už sa moja krv usušila, začala som si obliekať nohavice a neprítomne som hľadela na okolie. Obliekať si tričko sa ukázalo byť zbytočnou stratou času, ostali z neho len zdrapy. Hodila som ho k blízkemu stromu a navliekla si len mikinu. Všetky pohyby, ktoré sprevádzali moje obliekanie by sa dali ťažko nazvať ľudskými. Zaváhala som, ale jediným riešením bolo dostať sa preč z toho miesta. Pretrvávajúcu bolesť som ignorovala, a hoci ma dorezané nohy boleli naozaj ako šľak, išla som ďalej. Vedela som že si tú bolesť zaslúžim. Ani akákoľvek handra na umývanie podláh sa nemohla cítiť tak špinavo . Použitý kus handry. Nespomínam si detailne, vlastne vôbec, ako som sa dostala domov, ale viem že pršalo a bolo neskoro. Dážď ukrýval moje slzy, zmiešaval sa s nimi, zjemňoval ich, upokojoval moju zbitú dušu. Keď som došla domov, už sa nesvietilo. Nebolo ani zamknuté, tak som vedela, že rodičia ešte nie sú doma a súrodenci už pravdepodobne spia. Vošla som do domu a zamierila rovno do izby. Náš dom bol veľký a našťastie som mala vo svojej izbe vlastnú kúpeľňu. Zamkla som za sebou dvere, keby sa dalo, aj na desať západov. Namiesto sprchy som zbadala oázu na vyprahnutej púšti, oblečenie mizlo a ukrajovala som si z cesty k tej oáze. V nej sa silným prúdom spustila horúca voda. Takú som chcela, presne takú vodu som potrebovala. Zastala som pod ňou a nevšímala si, že sa zo mňa parí ako z parného hrnca. Keď už sa to nedalo vydržať, otočila som modrým kohútikom a to bola posledná kvapka. Kolená sa mi podlomili a len stena mi pomohla, aby som sa ako-tak zosunula dole, namiesto toho, aby som sa tam rozbila na tisíc kúskov.
Znova a znova sa mi v mysli premietali predošlé udalosti. Jeho paprče akoby stále boli na mne, jeho neokrôchané dotyky sa mi vrývali do pokožky. Bola som špinavá. Voda podo mnou sa farbila do ružova mojou poslednou krvou. Chvíľu som ju pozorovala, no potom som vstala a siahla som po hubke na umývanie. Začala som sa ňou drhnúť všade kde som cítila jeho dotyky. Som špinavá. Miesta, ktoré som drhla pálili, no ja som sa neunúvala prestať. Hoci som cítila fyzickú bolesť, bolo to tak lepšie. Zakrývala tú ďalšiu a moja myseľ spriadala tresty proti mne. Myslela, že je to správne. No nebolo.
Ďalšie dni som nosila len tričká s dlhým rukávom a dlhé nohavice, alebo tepláky. Pretože len pri drhnutí to neostalo. Potrebovala som sa potrestať ešte iným spôsobom. Na zápästiach a stehnách som robila dlhé rezné rany, z ktorých tiekla ďalšia a ďalšia krv. Ako sa krv zo mňa vytrácala, bola som pokojnejšia a pripadalo mi, že sa cítim lepšie. Obviazala som si rany a ľahla si do postele. Stala som sa utiahnutejšou a so svojím okolím som takmer nekomunikovala. Všetci sa čudovali mojej zmene správania, no nikto to veľmi neriešil, bola som predsa tínedžer. Začala som sa spamätávať až keď prišli prázdniny. Bola som síce agresívnejšia, ale mne to istým spôsobom pomáhalo. Že tým obťažujem okolie ma zaujímalo asi ako počasie. S rezaním som tiež neprestala, len som zmenšila ich počet.
Raz, dlho potom, keď som sa znova prihlásila na stránku (asi v rámci sebatrýznenia), kde som si s ním písala, aby som si skontrolovala emaily, našla som správu. To, čo obsahovala ma rozzúrilo a prinieslo vlnu spomienok. Bolo to len pár nevinných slov... pre mňa však ostrých ako šípy.
Naše stretnutie sa mi páčilo. Čo keby sme si to zopakovali, bábika?
Pomedzi všetky tie ohavnými spomienkami pretŕčala jedna myšlienky: aké požičaj, také vráť. Musela som sa stať silnejšou. Musela som mu to vrátiť. Potrebovala som cítiť jeho strach a vidieť bolesť v jeho očiach. Áno, jedine tieto myšlienky ma upokojili.
Začala som krotiť moju novonadobudnutú povahu. Prihlásila som sa do klubu ázijských bojových umení. Naučila som sa tam toho veľa, ale stále ma čosi brzdilo v nájdení sily. Po čase som sa prihlásila do iného klubu, kde vyučovali o čosi agresívnejšie, niečo, s čím som mala konečne pocit, že práve to využijem. Nedbali na vnútorné rozmery bojového umenia, ale vonkajšieho prejavu prudkej, nespútanej sily. Akoby som sa pre to narodila. Učitelia boli uchvátení mojím talentom. Len ja som vedela, že na rozdiel od iných, mám tú najlepšiu motiváciu.
Takto ubehli dva roky a ja som práve skončila druhý ročník na strednej škole v neďalekom meste. Išla som smerom na zastávku a rovno domov. Vtedy som ho zbadala. Bol to on. Šiel s nejakým dievčaťom. Bola oblečená dosť vyzývavo a on ju hltal pohľadom. Chcela som zakročiť, bola to chvíľa, na ktorú som tak dlho čakala. Takmer som sa neovládla, ale spamätala som sa. Za bieleho dňa, priamo na ulici... nie celkom vhodné pre moje účely. Miesto toho som ich začala sledovať. Chcela som vidieť, kde ju zavedie, kde asi býva. Sledovala som ich až k slušne vyzerajúcej bytovke. Na hlavu som si narazila kapucňu a pokračovala ďalej za nimi. Kľúčom otvoril vchodové dvere, vybral sa s tým dievčaťom k výťahu. Chytila som si dvere skôr, ako sa zavreli a pomaly sa plížila. Prišla som akurát k výťahu, keď sa zatvárali dvere, ktoré my zakryli výhľad na objímajúcu sa dvojicu. Vybehla som schodmi rýchlo hore a čakala za rohom na prvom poschodí, aby som vedela, či vystúpia. Výťah sa však nezastavil. Opakovalo sa to, až kým som nebola na štvrtom poschodí. Nerobilo mi to ktovieaké problémy, bojové umenia vás pripravia na všetko. Nakoniec vystúpili na piatom poschodí, ja som si kľakla a zaväzovala šnúrky. Ako som si myslela, mňa si ani len nevšimli, vybrali sa napravo hneď k prvým dverám, odomkol ich a zmizli za ich dubovou mohutnosťou. Chvíľku som počkala a potom som podišla k dverám, obzrieť si menovku. Ak býva naozaj tu, tak mi ostáva už len vymyslieť plán tak, aby podozrenie nikdy nepadlo na mňa. Vyšla som z bytovky a zastala pred ňou. Tešila som sa na to, čo nasleduje. Už len chvíľku. Po dlhej dobe mi myklo kútikmi úst. Všetko bolo tak blízko...


foto: zdroj
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Danka Danka | Web | 17. června 2013 v 8:42 | Reagovat

Už sa teším na ďaľšiu časť... :-)

2 Takara Takara | E-mail | 29. dubna 2014 v 21:22 | Reagovat

Konichiwa! ='33 to je hódně dobrý ! :'DD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama