9. kapitola - Iná dimenzia

19. července 2013 v 18:09 | Dara |  Vládcovia temnoty
Zasa po dlhšej dobe nová časť... :)


Z toho, čo mi povedal, som ostala prekvapene sedieť.
"Prenesiem nás tam. Stačí, ak ma budete držať za ruku, počas prechodu cez dimenzie."
Ani som veľmi nepremýšľala o jeho slovách, schytila som ho za ponúkanú ruku a otočila hlavu smerom k skriniam, kde upieral pohľad aj Saien. Voľnou rukou spravil pred sebou ladný pohyb. Vzduch pred nami sa jemne zavlnil a na mieste, kde doteraz stáli skrine sa začala otvárať akási tmavá diera. Meravo som mu zovrela ruku a prekvapene o krok ustúpila, aby som sa dostala z dosahu mrviacej sa čudesnej hmoty.
"Saien, práve si mi tou vecou zničil skriňu!"
"To je v poriadku, Pani, tento priechod je absolútne bezpečný a váš nábytok bude znovu ako predtým, hneď ako sa portál zavrie,"
ubezpečoval ma. Nebola som si síce istá, ale nemala som v pláne si toto dobrodružstvo nechať ujsť. Nakoniec som len prikývla a spolu so Saienom sme vstúpili do portálu. Bol to zvláštny pocit, akoby som vošla do kolotoča, ktorý sa prudko začal prudko prevracať. Mojou jedinou oporou bol fakt, že ma môj samozvaný služobník stále pevne držal za ruku. Ja som mu na oplátku drvila oboma svojimi dlaňami tú jeho. Som si istá, že iného človeka by ten stisk bolel, alebo mu bol prinajmenšom nepríjemný, ale či aj démona, tak to netuším. Najčudnejšie bolo, že aj keď som tušila, že sa mi prevracajú všetky vnútornosti, tak sme sa nijak nekymácali. Naopak, stále sme išli vytýčeným smerom, ktorý udával Saien. Keď som mala istotu, že mi žiaden pád nehrozí, rozhodla som sa, že si to tu aspoň obzriem. Predtým, ako sme sem vstúpili, sa mi zdalo, akoby sa samotný priechod pohyboval. Vysvitlo, že to boli čudesné postavy, už z diaľky sa načahujúce za nami. Tváre im zahaľovali tiene a aj keď vyzerali hrozivo a nebezpečne, tak som akosi tušila, že by mi neublížili. Potom som si všimla, že by ani nemali možnosť, pretože ich držali reťaze. Mala som v pláne sa na nich môjho sprievodcu opýtať hneď, ako stadiaľto vyjdeme. Čo už zrejme dlho nepotrvá, keďže som pred nami zbadala nejaké obrysy, ktoré určite nepatrili k priechodu. Po chvíľke kráčania sme sa dostali až na koniec a onedlho sme vyšli na stmavnutú záhradu pred obrovským sídlom. Začalo sa mi dýchať akosi ťažšie, ako keby som bežala maratón bez prestávky. Rukami som sa oprela o kolená a v predklone sa snažila do pľúc dostať čo najviac kyslíka. Zdalo sa, že to zabralo, pretože sa mi po chvíli naozaj začalo dýchať lepšie. Nakoniec som sa vystrela a pozrela na spokojne sa tváriaceho Saiena.
"Keby ste ešte pochybovali o tom kto ste, tak tu máte ďalší dôkaz. Žiadny obyčajný človek by neprežil len samotný prechod cez portál, nieto ešte tunajšiu atmosféru. Vzduch je tu ťažší, pretože je preplnený našou silou, takže by to napätie človeka zaživa roztrhalo v znútra."
Rozhodne ho potešil fakt, že sa momentálne po okolí nenachádzajú roztrúsené moje vnútornosti. No ja som nebola taká optimistka. Čo keby ma to naozaj zabilo?
"Tiež si mi to mohol povedať skôr!"
Nepríjemne, so zamračenou tvárou, som mu odvrkla len preto, aby som mu z tváre zotrela ten spokojný úsmev. Môj ďalší zlozvyk. Som nepríjemná, keď nie som informovaná o niečom, čo sa dotýka mojej osoby. Hlavne keď je to niečo takéto dôležité. Keď si Saien všimol moju náhlu zmenu nálady, tak sa prestal usmievať a previnilo sklonil hlavu.
"Ospravedlňujem sa, Pani moja. Viac sa to už nestane."
Zabudla som, že Saien nie je ako ľudia, ktorých poznám. Väčšinou mi naspäť niečo odvrknú rovnakým spôsobom, takým istým tónom. No Saien to zrejme berie ako predzvesť trestu, či čo. Prestala som sa teda mračiť, aby videl že sa nehnevám.
"V pohode, len ma na budúce upozorni vopred."
"Samozrejme, Pani moja. Prepáčte, viac sa to už nestane."
Pokľakol na koleno a ospravedlňoval sa. Na toto si budem asi musieť dávať pozor, inak si bude klásť za vinu aj to, že mi nepovedal že začne vietor fúkať iným smerom. Nakoniec mi začne predpovedať aj počasie. Pobavene som si pomyslela, no všimla som si, že ešte nevstal zo zeme, tak asi čakal na moju odpoveď.
"V poriadku, tak už vstaň. Ehm, takže to veľké sídlo pred nami je to, ktoré si mi spomínal?"
"Áno Pani. Tu žijú Vaši najmocnejší Yoritami, aby Vám boli vždy na blízku. Všetci už cítia, že ste tu. Pôjdeme ďalej?"

Z pomyslenia, že mám vojsť do hradu plného démonov, čo ma budú očumovať, som dvakrát nadšená nebola, ale keď som sa dostala až sem, tak som nemienila cúvnuť. Nepovedala som nič, len som prikývla. Našťastie to stačilo a Saien sa pohol smerom k vydláždenému chodníku, ktorý viedol cez záhradu smerom k honosnému palácu pred nami.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 lokinm lokinm | 25. července 2013 v 16:11 | Reagovat

nádhera už se těším na další dílek :-D

2 solaris solaris | 25. července 2013 v 16:12 | Reagovat

vypadá to zajímavě rozhodně pokračuj,přečetla jsem to jedním dechem :D

3 mikisek mikisek | 25. července 2013 v 16:12 | Reagovat

:-D  [:tired:] ,další další

4 veeru55 veeru55 | 25. července 2013 v 16:18 | Reagovat

8-) krása,nádherně se to čte a je to zajímaví,kdybude asi dalšíí dílek co?! :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama