Časť druhá - Vyrovnanie účtov

21. listopadu 2013 v 15:57 | Dara |  Šarlátový motýľ

Čakáte asi na inú poviedku, ale ja som sa rozhodla napísať ďalšiu časť k Šarlátovému motýľovi... :)
Inak časť trochu psycho takže 17+









Plánovanie mi išlo ľahšie, ako som si myslela. To bude zrejme tým, že som si to premietala v hlave stále dookola. Teraz to stačí už len zrealizovať. Môj plán bol celkom jednoduchý, stačilo si len nakúpiť pár vecí. Väčšinou som držgroš a peniaze si odkladám, ale kvôli tejto príležitosti mi nevadilo ich pár minúť. Kúpila som si celkom vierohodnú blond parochňu, ktorá sa takmer doslova bila s mojimi tmavými vlasmi. Aby som nič nenechala na náhodu, kúpila som si aj modré kontaktné šošovky a na prezlečenie krátku tmavú sukňu a sivé tričko s výstrihom. Tiež som si kúpila tmavé čižmičky na jednom z tých veľkých opätkoch za čo sa celkom hanbím, ale čoby som nespravila pre pomstu, však? Veru, dobrovoľne by som si niečo také na seba nikdy v živote nedala, ale obeť určuje podmienky, nech sa zdajú akokoľvek neľudské.
Po počiatočných prípravách som ho ešte pár dní sledovala, aby som vedela v približne akom čase býva doma a kedy zasa odchádza. Až nakoniec prišiel pre mňa ten dlho očakávaný deň. Keby som si niekedy písala denníček, tak by som to určite označila tým gýčovitým "dňom s veľkým D". Šla som do kina na film, ktorého názov som ani nepoznala, hlavné bolo, že trval skoro dve a pol hodiny. Všetky už dopredu kúpené veci som si hodila do ruksaku a spolu s nimi aj jednu z tých módnych veľkých tašiek. Aj tú som si mimochodom bola nútená kúpiť, tentoraz len kus z druhej ruky. Nemala som v pláne si ju nechávať. Rovnako to bolo aj s ostatnými vecami. Po akcii ich tak či tak spálim.
Nasadla som na bus a vyrazila do mesta. V obchodnom centre som si už len kúpila lístok, akože alibi. Veľa ľudí tu teda rozhodne nebolo. Ani sa nečudujem, určite to bude nejaký céčkový odpad, taký, aké v dnešnej dobe radi natáčajú. Ťažko zarobených sedem éčiek na film, na ktorý ani neostanem. Smutné. No čo, nejako to oželiem, veď čoskoro si ani nespomeniem, že som ich bola nútená minúť. Po desiatich minútach filmu som si vzala veci a vydala sa na vécko. Z ruksaku som si vytiahla všetky potrebné veci a prezliekla sa. Hneď ako som bola hotová som všetko nahádzala do kabely a vyšla som s kabínky, aby som dokončila posledné a zároveň najdôležitejšie úpravy. Svoje hnedé dúhovky som si prekryla kúpenými modrými šošovkami. Nakoniec som sa nalíčila, čo tiež nerobievam, takže chvíľu trvalo, než som bola s výsledkom spokojná. Všetko na mne vyzeralo úžasne prirodzene asi tak, ako na Pamele a jej silikónoch. Tak prirodzene, ako polovica ženskej tínedžerskej populácie. Hádam tých pár hodín prežijem.
Pripravená som vyšla z budovy a hneď na to sa pomaličky približovala k známej bytovke. Pomaly... to je presné, lebo ak sa tam dopracujem v tých štekloch ešte dnes, tak budem dobrá. Celú cestu som si mrmlala tiché nadávky a sústredila sa len na to, aby sa mi nepodvrtla noha a neskončila som v príliš intímnom kontakte s asfaltkou. Našťastie som tam dorazila v celku, už len sa dostať do bytovky. Bola som vytočená kvôli ceste sem, preto som iba drzo postláčala všetky zvončeky a čakala či bude niekto tak inteligentný a pustí ma. Už som strácala nádej, keď sa začali hlasy jeden cez druhý pýtať kto je, až bohovia nakoniec vyslyšali moje prosby. Otváranie na dverách zabzučalo a ja som na nič nečakala a hneď som sa hnala dnu sťa víchor. Ruky a nohy by som teraz bozkávala tomu osvietencovi, ktorý vymyslel výťah. Nohy ma z tých hrozných šteklí boleli tak, že by som si ich bola schopná aj amputovať, ak by to malo pomôcť. Počkala som, kým sa privolaný výťah otvorí, a keby to bolo možné, tak by som tam hodila aj šípku. Dúfala som, že po ceste hore nebude chcieť nastupovať nikto, pretože pohľad, ktorý by sa mu naskytol, sa nehodí na ostrieľanú manekýnku. Bola som prevesená cez jednu z oporných tyčiek tak, aby som si nohy veľmi nezaťažovala. Určite už tam mám mozole. Ak mi v živote ešte raz napadne taká hovadina ako je obuť si niečo také, tak prisahám, že sa sama odrovnám. Neochotne som vyšla z otvoreného výťahu na chodbu a pomaly, ako ťažká torpédová loď, som si rozrážala cestu k jeho dverám. Pozrela som si čas na mobile, stihla som to len tak tak. Ešte posledný pohľad na svoj odraz a už som len čakala, až kým som nepočula šuchotanie kľúčov. Rýchlo som sa zohla k nohe a jednou rukou som sa oprela o stenu. Toto bude vierohodné, nemusela som to ani predstierať. Dvere sa otvorili a vyšiel on.
"Au, do pekla. Oh mám šťastie, pomohli by ste mi, prosím?"
Vylúdila som na tvári sladký úsmev na prekvapeného muža predo mnou. Hej, nijak sa nezmenil - prešiel ma hodnotiacim pohľadom a úsmev mi oplatil.
"Ako môžem pomôcť?"
"Myslím že som zle stupila, asi potrebujem obklad na nohu. Mohla by som ísť dnu?"
Trochu drzé, ale niekomu ako je on, to bude vadiť len pramálo. Znovu ma prešacoval tými hnusnými očami. Mala som pravdu. Zasa ten nechutný úškľabok.
"Samozrejme, len poď ďalej."
Hneď už aj odomykal byt, ktorý len teraz zavrel. Komu by nedošlo, čo si ty za prasa, kretén. Znechutene som ohrnula hornú peru jeho chrbtu. Poodstúpil kúsok od dverí, aby som mohla vojsť aj ja.
"Prosím, cíť sa tu ako doma."
No jasné, debilko, už čoskoro použijem tvoju kuchyňu, neboj sa.
"Ďakujem. Máš prosím ťa ten obväz? Žeby sme ho namočili a dali na tú nohu."
Dúfala som, že mi nebodaj neprirodzene nešklbe kútikmi, alebo niečo podobné. To uškŕňanie sa na neho ma už nebavilo.
"Jasné, kočka, poď za mnou."
Ani vo sne, dement. Poobzerala som sa po predsieni a bingo. Na obuvníku bola akási čudesná vyrezávaná soška. Natiahla som sa po ňu a zatiaľ čo mi ešte čosi bľabotal som ho ňou ovalila zozadu po hlave. Vypustil zo seba akýsi čudesný pazvuk a trmácal sa na zem.
"Zatiaľ brnkačka."
Potľapkala som si soškou po ramene. Bola som naozaj prezieravá na rukách som mala totižto aj kožené rukavice. Tie boli matkine.
Chytila som ho za nohy a vliekla smerom do kuchyne. Našťastie mal plávajúcu podlahu, po koberci by to šlo ťažšie. V kuchyni som prevalila kuchynský stôl hore nohami. Niečo pri tom zarinčalo, takže som asi niečo rozbila. Smola no nevadí. Teraz ho vypratať na ten stôl. Bolo to namáhavé, ale akosi sa mi to podarilo. Nohy aj ruky som mu napevno priviazala k nohám stola. Prešla som ku svojej kabele, ktorá bola stále pohodená v predsieni na zemi, teraz sa bude hodiť. Z vrecka som si vytiahla fľaštičku s čpavkom. Účinné na prebratie. Strčila som mu ju pod nos, na čo sa skoro okamžite prebral a začal kašľať.
"Čo do pi..."
Nestihol dopovedať, pretože som mu do úst strčila už pripravenú látku. Nepotrebujem, aby sa tu vďaka jeho kriku zišli všetci susedia. Toto bude súkromná párty. Uškrnula som sa a prekročila ho. Zašla som si pre pracovné náradie k linke. Mal tu celkom peknú zbierku nožov. No, tie sa mi budú hodiť. Vytiahla som nejaké ostré, ale aj tupé nože rôznych veľkostí a tiež nožnice. S ukoristeným náradím v rukách som sa vybrala k nemu a tam si kľakla. Začala som si ich zoraďovať pekne podľa veľkostí vedľa seba. Zhlboka som sa nadýchla a zovrela nožnice v ruke. Na toto som čakala dlho, až príliš. Nebudem váhať a už ani dlhšie čakať. Otočila som sa k nemu čelom. Do rúk som schmatla jeho tričko a začala bezhlavo strihať. Celý čas sa skrúcal a vydával všemožné zvuky. No hej, tá látka celkom zabrala. Odložila som nožnice a vydala sa znova ku kabele, ktorá sa v mnohom podobala Hermioninej kabele - zmestí sa tam takmer všetko. Vytiahla som z nej zásteru, ktorá sa používa pri varení. Navliekla som si ju cez hlavu a zaviazala pekne na mašličku. Takto sa aspoň nezašpiním. Vrátila som sa k nemu a vybrala si nôž. Chvíľu som premýšľala že vyberiem ten tupý, ale na to bude ešte času dosť, film trvá asi ešte hodinu a trištvrte. Nasmerovala som špičku noža na hruď a pozrela mu do očí. Ten strach, ktorý som v nich videla mi stál za to čakanie. Spokojne som sa usmiala, zaryla nôž a začala ťahať smerom až k pupku. Kričal len nakoľko mu to dovoľovali zapchané ústa, ale znelo to skôr ako kvičanie prasaťa pri zabíjačke. Dúfala som len, že mi neomdlie, že čosi vydrží. Je pravda, že by som ho mohla zasa prebrať, ale to by nebola zábava. Zastala som pri pupku. On sa zatiaľ snažil lapať po dychu a keď mu došlo, že som skončila, pokúsil sa kričať a trhal provizórnymi povrazmi. Začala som si hmkať moju obľúbenú pesničku a ďalej rezala po obidvoch stranách prvého rezu tak, aby som ho mohla otvoriť. Robia to tak aj pri pitvách s tým rozdielom, že pacienti na stole sú už mŕtvi. Pre mňa bol ako mŕtvy. Uškrnula som sa a vrátila sa k linke pre klieštiky na šalát. S nimi som sa snažila odtiahnuť narezanú kožu, ale tá tam bola prichytená ešte iným tkanivom, tak som to celé musela popodriezať. Kvôli jeho kvičaniu mi vypadlo pokračovanie melódie, tak som si začala hmkať zasa inú. Podarilo sa mi oddeliť len jednu stranu, potom vážne omdlel. Vzdychla som a natiahla som sa po fľaštičku. Otvorila som ju a znova som mu ju pridržala pri nose. Rozkašľal sa začal vzlykať a keby mohol, asi by sa poskŕčal do klbka, ale zviazané ruky a nohy mu to nedovoľovali. Po tvári mu stekali slzy a sopeľ. A to som len začala. Nechám ho si trochu vydýchnuť, skúsim niečo ľahšie. Už po niekoľkýkrát som sa načiahla do kabelky, sťa čiernej diery, tento raz pre zápalky. Kľakla som si bližšie k jeho tvári, vytiahla zápalku a škrtla ňou. Odkedy sa prebral stále si niečo mrmlal. Hold, má smolu, ja čítať myšlienky neviem a teraz by mu to aj tak nepomohlo. Neviem, či mu došlo, čo mám v pláne, ale znova sa začal skrúcať, vďaka čomu si pod sebou robil mláčku. Nemyslím tú v jeho nohaviciach, ale áno, má už mokré aj tie, teraz mám na mysli skôr chúďa skrvavený stôl. No nič, ľutujem tých, čo to budú musieť čistiť. Ruku s horiacou zápalkou som natiahla až k jeho vrtiacej sa hlave. Položila som krabičku a schmatla ho za vlasy. Oko som mu mala v pláne vypichnúť až nakoniec. V tejto chvíli som mu len chcela zapáliť mihalnice. Zaujímalo ma, či ho to bude bolieť, až sa spália až ku korienkom. Zhoreli tak rýchlo, až som to skoro ani nepostrehla. Zavíjal a krútil sa ako dážďovka. Má však aj druhé oko. Tento krát to možno zbadám. Znova som škrtla zápalkou a priložila rovnako aj k druhému oku. Postrehla som akurát len to že sa mu mihalnice akosi čudne poskŕčali. Okrem toho, že to celé smrdelo, nemalo to žiaden iný špeciálny efekt.
"Hmm, to je nuda."
Vrátila som sa radšej k pitvaniu jeho hrude, tento krát tupím nožíkom, nech si nejako nahradím predošlé sklamanie. Čoskoro mi zomrie na šok zo straty krvi a ja si to ani neužijem. Nožom som mu začala filetovať mäso na hrudi. Šlo to ťažko, predsa len som si vybrala ten tupý. Po chvíľke som nožom narazila na hrudnú kosť a dosť nechutne to zaškrípalo. Moc mi nepomohlo ani to, že sa začal dusiť svojimi zvratkami, nakoniec som mu musela vytiahnuť látku z úst. Vyzeral že už má dosť, tak som zhodnotila, že už by som to mohla pomaly aj ukončiť, predsa len už nemám veľa času. Vymenila som si nôž za ostrý sekáčik a začala som mu vyrezávať srdce. Zachrapčal a a prestal sa hýbať, s očami otvorenými dokorán. Postavila som sa a z jednej zo skriniek som vytiahla hlbší hrniec. Vrátila som sa k telu a dokončila vyrezávanie srdca opatrne tak, aby som ho veľmi nepoškodila. Hodila som ho do hrnca a vyliala naň čpavok z fľaštičky. Chvíľu som premýšľala, čo všetko tam ešte nahádžem. Keby som mu mala vybrať to oko, tak by s tým bola zbytočne ešte robota navyše. Nakoniec som si vzala jeden z menších nožíkov a pomaly mu odrezala obidve viečka. Hodila som tam aj tie, poodstúpila od tej ľúbeznej zmesi, škrtla zápalkou a obsah hrnca zapálila. Zakrvavené rukavice a zásteru som hodila do plastového vreca, ktoré som našla v jednej zo zásuviek. Vďaka tomu, že som ho priviazala na ten stôl, tu nebol až taký veľký bodrel, všetku krv zastavili jeho okraje. Všetky svoje veci spolu s vrecom a rukavicami som si zbalila do kabelky, pri tom som si dávala pozor na to, aby som sa ničoho nechytila. Nepotrebujem tu predsa zanechať svoje odtlačky po tom, čo som sa tak snažila, aby som tu nezanechala ani vlások. Vytiahla som si ešte zrkadlo, aby som sa presvedčila, či sa mi na tvári nezatúlala nejaká kvapka krvi. Nenašla som nič a oblečenie bolo tiež v cajku, tak som sa len upravila a vydala sa smerom k dverám. V kuchynských dverách som sa ešte zastavila, aby som si prezrela svoje dielo. Tesnenie na stole asi nebolo dosť dobré, pretože sa krv cez medzierky dostala aj na zem. Lenivo sa plazila po zemi až vytvorila obrazec, ktorý pripomínal krídla. S tou mŕtvolou to vyzeralo skvostne. Musela som uznať, že som odviedla naozaj dobrú prácu.
"Teraz sme si kvit."

Zvrtla som sa a vyšla z bytu. Radšej som sa vydala po schodoch a popri tom zistila, že bolesť v nohách sa vytratila....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama