1. kapitola - Bod zlomu

4. června 2014 v 18:26 | Dara |  Vlčia pieseň
Moja nová poviedka, ktorú píšem síce už dlhšie no pridávala som ju len na jednu stránku na fb, kde som spoluadminom. Keďže mám ale poviedkový blog, tak som sa rozhodla, že vám ju zverejním aj sem, keby ste na ňu náhodou ešte nenarazili... :D obrázok postavy, ktorá sa objaví v deji bude vždy pod textom, aby ste zhruba vedeli ako si postavu predstavujem....:)






Na ten deň, ktorý tak veľmi zmenil jej život si moc dobre nespomínala. Pamätala si len všetko čo bolo po tom. Vedela len že bolo zamračené a už sa stmievalo. Predsa len už prichádzala zima. Práve bola na ceste domov, keď sa pred ňou niekto nečakane objavil.

"Nesklam ma."

Boli jediné slová muža, ktorý náhle zmizol a objavil sa zrejme za ňou, pretože cítila tupí úder na zátylku a prepadla sa do temnoty z ktorej nebolo úniku.
****
Po tom čo som sa prebrala mi hučalo v ušiach a hlava ma bolela. Chcela som si ju zovrieť v rukách v nádeji že bolesť poľaví, ale zistila som že sa nemôžem hýbať. Keď som sa snažila pohnúť počula som len cingot reťazí, bola som spútaná. Ruky aj nohy som mala od seba, pripútané na dvoch vodorovných oceľových tyčiach, takže bol za mnou ešte malý priestor. Vpredu boli oceľové mreže a za nimi plachtou prikrytý stolík na kolieskach. Okrem mojej cely tu boli aj iné, s rovnakými tyčami a reťazami, ktoré z nich viseli. Podlaha pod nimi bola pokrytá tmavými škvrnami od zaschnutej krvi. A steny za nimi boli rovnaké. Všade sa vznášal nepríjemný hnijúci zápach krvi, mäsa a výkalov. S hrôzou ktorá ma postupne naplňovala čím ďalej tým viac som sa obzerala stále dookola či neuvidím ešte niekoho okrem seba. Nebol tu však nikto. Teda nikto živý. Oproti v cele bolo len plastové vrece v ktorom bolo zrejme ľudské telo. Podľa čo som to zistila? V zipse na jednom konci vreca boli zaseknuté dlhé chumáče vlasov zlepené krvou, ktorá tiež odkvapkávala na zem a vytvárala tak ďalšiu škvrnu. Začala som sa potiť a triasť. Bolo mi zle. Dúfala som že je to len zlý sen z ktorého sa čoskoro prebudím a vyfučí mi z hlavy skôr ako sa posadím na posteli. Lenže sen to nebol a hrôza pokračovala aj naďalej. Na konci chodby s celami zaškrípali ťažké železné dvere s mriežkami. Sťažka som dýchala ako som sa snažila dýchať ústami, aby som nemusela nasávať nosom ten odporne sa šíriaci zápach. Pohľadom som pátrala po osobe, ktorá sa mala objaviť za dverami. Bol to muž. Mal na sebe čierne nohavice a čiernu košeľu, ktorú mal zväčša rozopnutú. Tá čierna kontrastovala s jeho bledou pokožkou. Mal ostré črty tváre, tmavé oči a dlhé uhlíkovo čierne vlasy, ktoré mu lemovali tvár. Keď videl ako si ho obzerám zákerne sa usmial a odhalil tým svoje neprirodzene dlhé ostré očné zuby. Upír. S vytreštenými očami a hrôzou z celej tej situácie som zalapala po dychu. Na krku mal prívesok kríža. Tie na nich teda nezaberajú. Mal ho tam zrejme ako výsmech pre tých čo si mysleli opak. Stále s úškľabkom zišiel pár schodov, ktoré delili chodbu a dvere a vybral sa smerom ku mne.

"Ani nevieš aký nadšený som bol z toho že ťa konečne priviedli. Vieš tvoje predchodkyne toho veľa nevydržali, ale verím že si to spolu užijeme dlhšie ako to bolo s tou, ktorá obývala celu oproti tebe."


Jeho úsmev sa menil skoro až na milý, keď ku mne prehovoril, ale jeho oči boli stále chladné a mŕtve rovnako ako aj jeho slová. Po chrbte mi prebehol mráz, dokonalo sa hodil k tejto miestnosti. Kráčal až k vozíku a keď odokryl plachtu, ktorou bol stolík doteraz prikrytý, krvi by sa vo mne nedorezali. Boli tam rôzne pílky, skalpely , dýky rôznych veľkostí, nádoba so skoro priesvitnou tekutinou a dokonca som tam zazrela aj kladivo. Pomaly mi dochádzal význam jeho slov a aj to na čo sú tam všetky tie veci. Ak som bola doteraz vydesená tak to nebolo nič oproti tomu čo som zažívala teraz. Rozklepaná a plná hrôzy som pozorovala ako si vybral jeden zo skalpelov. Otočil sa na mňa s tým svojim falošným úsmevom aj so skalpelom v ruke.

"Tak pre začiatok myslím že by si si mala zapamätať moje meno. Nakoniec, budeme teraz spolu dosť často. Som Kieran a aby si na mňa nikdy nezabudla, bude to to prvé čo ti vyryjem. Bude to na mieste, kde sa môžeš kedykoľvek pozrieť, takže ho nikdy nezabudneš."

Prišiel až ku mne a strhol mi tričko, ktoré som mala pod bundou, keď som bola ešte vonku. Ale kde bola moja bunda som netušila a teraz na tom ani nezáležalo. Jediné na čo som teraz myslela bol skalpel, ktorým sa blížil k mojej ruke len kúsok od ramena.

V ten deň sa zmenilo veľa. Bol to zlomový bod, ktorý od základov zmenil môj život. Chodbou sa tiahol môj krik, ktorý bol síce prvý, ale ani z ďaleka nie posledný....




 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama