2. kapitola - Prebudený jantár

3. července 2014 v 16:40 | Dara |  Vlčia pieseň
No neviem či to niekto číta, ale tu je druhá kapitola... :D





"Je mi zima."

To bola moja prvá myšlienka po tom čo som sa prebrala. Rozochvela som sa zo spomienok z minulého dňa. Ja vlastne ani neviem koľko času od vtedy ubehlo, bola som v bezvedomí po tom čo sa stalo. Zrejme som utrpela šok po strate krvi a bolesti, ktorá stále pretrvávala. Pálila ma ruka a po tom ako som s ňou hlúpo trhla sa rany znova otvorili. Bola som lepkavá od potu aj uschnutej krvi, ktorá mi v pramienkoch, len nedávno stekala po boku. V miestnosti bolo šero, osvetľovalo ju len malé svetlo zo žiarovky pri dverách no aj tak som videla že vrece z vedľajšej cely zmizlo. Musel ju odniesť kým som bola mimo. Pozrela som na svoje spútané ruky, aby som zistila či by som si ich nemohla nejakým zázračným spôsobom uvoľniť a dostať sa odtiaľto. Nemôžem čakať, že sem niekto príde a zachráni ma. Taká naivná som nebola nikdy. Reťaze boli hrubé a okolo rúk som mala tesné putá. S nohami to bolo rovnako. Moja šanca na útek sa takto vyparila ako para nad hrncom. Som v keli. Zomriem tu tak ako všetci predo mnou. Začala som znova panikáriť. Mám len 18 a zomriem takýmto spôsobom? Bohovia sa museli proti mne spiknúť. Prečo sa to muselo stať práve mne? Môj život bol úchvatne nudný a ja som si priala zmenu, ale nikdy som si nemyslela že dopadnem práve takto. Mala som plány ako dokončím školu, nájdem si prácu a konečne sa odsťahujem z toho domu, kde som sa tak dlho dusila. Hej moje vzťahy s rodičmi neboli ktovieaké, ale vždy mi bola oporou aspoň moja sestra. Vlastne mala som aj brata, ale toho som skoro ani nevídala, stále sa potuloval niekde vonku so svojimi kamošmi. Možno, keby som nebola v ten večer vonku sama tak by sa to nestalo, ale ľutovať to teraz by bolo zbytočné. Teraz len musím vymyslieť super plán ako sa odtiaľto dostať. Hneď ako sa dostanem von a prídem domov, kúpim si psa po ktorom som vždy túžila a bude mi jedno čo na to povedia rodičia, ktorý psa nikdy nechceli. Nasťahujem si ho do izby a bude spať v mojej posteli so mnou. Jasné to je pravda, nemôžem zomrieť, stále mám svoje nesplnené sny a plány do budúcnosti. Na podlahu kvapkal moje slzy, ktoré sa mi tlačili do očí a stekali po tvári.


"Ale maličká, len chvíľu ťa nechám samú a ty už plačeš pretože ti chýbam?"

Ani som si nevšimla kedy vošiel do miestnosti. Na tvári mu hral pohŕdavý úškrn, ktorý si pravdepodobne nechával len pre mňa.

"Keďže si už hore, môžeme pokračovať tam kde sme prestali. Vieš nie je zábava mučiť niekoho kto je v bezvedomí. Rád počúvam ako moje obete kričia."

Podišiel znova k tomu vozíku a zo spodnej časti, ktorá bola zahalená plachtou na ktorej boli už spomínané mučiace nástroje vybral sklenený kahan. Položil ho na vozík a zapálil knôt. Čo bude nasledovať ďalej som už tušila. Vybral si jednu z dýk a začal ju nahrievať. Mohla som len ďalej bezmocne sledovať ako s rozžeravenou dýkou kráča ku mne.

*****

Takto to šlo pár rokov. Odhadovala som to podľa toho ako moje vlasy narástli, keďže som ich mala na začiatku krátke. Teraz mi siahali až po zadok. Zvláštne, vždy som chcela mať dlhé vlasy, ale nakoniec som si ich vždy ostrihala. Unavene som hľadela na podlahu a skúmala som puklinku v zemi. Každý deň som čakala na smrť. V takýchto podmienkach by som čakala že sa mi rany zapália a ja zomriem na otravu krvi. No nič také sa nestalo. Namiesto toho sa zranenia len hojili a ostávali jazvy. Na tele by som si snáď nenašla kúsok miesta, kde by nebola jazva. Okrem mňa sem už priviedli aj iných no na rozdiel odo mňa oni zomreli. Kým plynul čas, prišiel aj iný muž. Jeho hlas som poznala. Bol to ten muž čo ma sem priviedol. Mal pravdepodobne väčšie postavenie ako Kieran, pretože sa k nemu správal s úctivo a poklonkoval mu. Celé mi to prišlo smiešne. Prišiel vždy kým tu Kieran nebol a pozoroval ma. Niekedy mi aj niečo hovoril no nepočúvala som. Bola som zamestnaná pozorovaním puklinky. Zdalo sa mi že sa začala šíriť, bolo tu vlhko a neboli tu ani okná, takže som sa tomu nečudovala. Ten muž odišiel vždy vtedy, keď do miestnosti vošiel Kieran. Dnes to bolo ale inak. Ten muž dnes neprišiel vôbec, ale keď vošiel do zatuchnutej miestnosti Kieran, niekto s ním bol. Tiež to bol upír. Teraz som ich rozoznala celkom ľahko. S ľuďmi ich porovnávať nešlo. Z každého ich pohybu sršala nebezpečná elegancia . Boli to tvorovia noci a mňa naozaj veľmi zaujímalo či by na slnku zhoreli. Rada by som to Kieranovi všetko vrátila.

"Veľmi si sa asi nesnažil Kieran, v jej očiach stále vidieť nezlomnosť . Za tie roky si zrejme zmäkol. Ukážem ti ako sa dá ľahko zlomiť každé dievča."

Jazykom si oblizol peru a na tvári sa mu usadil úškrn.

"Počkaj Reno, Pán nám zakázal dotýkať sa jej takýmto spôsobom. Ak je to naozaj ona tak ťa zabije, chce ju pre seba."

"Ale no ták, čo Pán nevidí, to ho nebolí. Naozaj sa z teba stal poslušný pes Kieran. To by som od teba nečakal."

"Pánov hnev som už raz zažil, nebol by som rád keby sa to opakovalo. Ešte teraz ma strasie, keď si na to spomeniem a to jeho hnev vtedy nebol ani zameraný na mňa."

"Potom to všetko vezmem na seba, ty z toho vyjdeš bez trestu."

Týmto ho zdá sa presvedčil a Kieran ďalej nenamietal. Reno sa dostal až ku mne zatiaľ čo Kieran zostával v pozadí. Rukou mi prešiel po tvári a prešiel mi ňou až na kľúčnu kosť. Jeho dotyk mi bol nepríjemný až ma striaslo hnusom. Teraz by som radšej brala mučenie, keďže mi došlo čo má Reno v pláne. Naklonil sa až k môjmu uchu len aby mi oznámil niečo ž čoho mi začalo byť nevoľno.

"Nakoniec sa ti to bude páčiť a užiješ si to tiež."


Začala som znova po tak dlhej dobe panikáriť. Toto by som nikdy nečakala. Poznala som sa dosť dobre na to, aby som vedela že po niečom takom nebudem chcieť ďalej žiť. Znie to hlúpo po tých rokoch čo ma tu Kieran mučil no ja chcem žiť. Znova chcem vidieť ako zapadá slnko a strieda ho nádherný strieborný mesiac. S narastajúcou panikou som pocítila aj zvláštnu silu ktorá mi začala prúdiť telom. Všetky svaly v tele začali protestovať, akoby mi oznamovali že majú reťazí už po krk. Túžila som bežať, hnať sa lesom až dokým nepadnem únavou na zem. Zmocnila sa ma iracionálna túžba po tom roztrhať upírov pred sebou na kúsky. Som predsa len človek niečo také nedokážem. To som si myslela no slabý hlások niekde vzadu v hlave mi hovoril že to dokážem. Predtým možno nie, ale teraz sa niečo zmenilo. Niečo čo ma prebralo. Bolo to ako by som sa zobudila po dlhom spánku. Jedným silným machnutím ruky som pretrhla celú reťaz, ktorá bránila mojej ruke v pohybe. Tým som upírovi menom Reno rozdrvila lebku a mozog sa mu doslova roztiekol po podlahe. Z niečoho takého už sa dostať nemohol. Jeho telo nebolo schopné regenerácie. Kieranovi, ktorý doteraz len nečinne stál v pozadí sa namiesto jeho zvyčajného pohŕdavého úškrnku usadil na tvári prekvapený výraz, ktorý hneď vystriedalo zdesenie. Prešiel k vozíku na ktorom boli pre mňa už tak známe mučiace nástroje a pravdepodobne mal v pláne ma zastaviť. To som nemohla dovoliť, nie teraz, keď som bola už tak blízko k slobode. Rýchlymi pohybmi, ktoré prekvapili aj mňa som uvoľnila aj ostatné končatiny a rovnakou rýchlosťou som prešla až ku Kieranovi. Chcela som mu to všetko vrátiť, ale teraz na to nebol čas. Musela som sa odtiaľto čo najskôr dostať preč. Vrazila som mu ruku do hrude a vytrhla mu srdce. V takej rýchlosti sa nezmohol na nič, len s vytreštenými očami na mňa pozeral až kým nedopadol na zem. Jeho srdce som rozdrvila v dlani a následne ho čo najďalej odhodila. Musím to tu zničiť a utiecť preč. To boli moje myšlienky, keď som kráčala k známym železným dverám na konci chodby....







 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Jola Jola | E-mail | 3. července 2014 v 21:10 | Reagovat

Ja ťa stále čítam...A netrpezlivo čakám na ďalšie pokračovania...Držím palčeky a len tak ďalej...:-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama