3. kapitola - Vlkodlačia premena

10. července 2014 v 17:18 | Dara |  Vlčia pieseň
Kapitolu venujem Jole... tvoj koment ma potešil, ďakujem... :)




V celej budove nebolo veľa upírov. Dokopy v prízemí ich bolo len 5 a na vyššom poschodí sotva 4. Bola to vlastne väčšia chata, ktorá ukrývala tajné dvere cez ktoré sa šlo do podzemia, kde som bola väznená. Našťastie boli upíri rozmiestnený v rôznych častiach chaty, takže som nemusela bojovať so všetkými naraz s tým by som mala asi problém, keďže nie som cvičená do boja. Takto to šlo ľahko a ja som teraz stála na verande v čiernej mikine, ktorú som našla v jednej z izieb. Siahala mi až po kolená, takže som sa nemusela zaoberať spodnou časťou oblečenia. Po pár izbách som rozliala horľavinu čo som našla v podzemí a zapálila ju. Nenechám tu z tejto budovy stáť ani triesku. Zovrela som ruky do pästí. Nechcela som sa tu už zdržovať no čakala som ešte preto, aby som videla východ slnka. Na toto som čakala celé tie roky tam dole. Pred tým som ho moc v láske nemala, vždy som radšej obývala nejaký tieň, kde bol príjemný chládok. No teraz som napäto stála a nevedela sa dočkať, kedy vysvitnú prvé lúče nad širokými lesmi, ktoré boli všade naokolo. Po chvíli začalo slnko pomaly stúpať. Zavrela som oči a nastavila mu tvár. Cítila som ako sa jeho teplé lúče opatrne dotýkajú mojej tváre. Zhlboka som sa nadýchla a s výdychom som sa rozbehla a zoskočila s verandy, ktorá bola pomerne vysoko, takže človek by si zrejme zlomil nohy na niekoľko častí. No ja som len ladne s mierne prikrčenými nohami dopadla na mach a rozbehla sa do lesa nechávajúc za sebou horiacu chatu. Pod bosými nohami som cítila mach a praskajúce vetvičky. Vlk vo mne sa hlásil o slovo. Po tom ako som bola dlho zavretá v podzemí som cítila naliehavú potrebu sa zmeniť na vlka. Moja prvá premena. Čakala som že to bude bolieť no prebehlo to rýchlo. V jednom skoku som sa zmenila na čierneho vlka no bolesť sa nedostavovala. Bol to len čudný pocit, pretože sa mi presúvali kosti a vnútornosti a to len v niekoľkých sekundách. Prudko som zastala a nasávala nové vône, ktoré sa valili doslova odvšadiaľ. Akoby až touto premenou som si uvedomila že som konečne voľná. Dovolila som si ešte jeden posledný pohľad na tlejúcu chatu a potom som sa rozbehla pomedzi les preč.



****


Teraz som stála vo svojej ľudskej podobe v lese pri rieke, ktorá bola vzdialená pekných pár kilometrov od horiacej chaty. Teda zrejme sú z nej už asi len ruiny. Aspoň som v to dúfala. Vodou z rieky som sa nažila zo seba zmyť všetku zoschnutú krv, aby som vyzerala aspoň trochu kultivovane. Keď sa mi to veľmi nedarilo tak som si do rieky jednoducho ľahla a nechala ľadovú vodu nech sa o krv postará sama. Hoci bolo vonku teplo tak tá voda bola naozaj studená, pretože vytekala spod zeme cez skaly a lesy. Našťastie som v okolí nikoho necítila tak som nemusela nikomu vysvetľovať, prečo sa celá krvavá váľam v studenej vode. Výhoda vlkodlačích zmyslov. Ostali mi aj po premene, takže je to asi vlkodlačia záležitosť. To mi len vyhovovalo, takto mi aspoň nebola zima pretože sa moja teplota prispôsobila nízkej teplote vody. Bolo to super, vždy som chcela mať nejaké super schopnosti. Síce medzi to nepatrilo premieňanie sa na obrovského vlka, ale beriem to ako plus, pretože vlkov som vždy milovala. Závidela som im ich voľnosť a huňatú srsť. Hej mám úchylku, milujem všetko čo je huňaté a hebké. Posadila som sa a skúsila som zmyť tú krv ešte raz. Našťastie teraz už to šlo lepšie. Vydýchla som si a hneď som zostala aj zarazene sedieť. Rýchlo som sa snažila všetku krv zo seba zmyť, aby som sa presvedčila či sa mi to len nesníva. No bola to pravda. Všetky moje jazvy zmizli. Neostala po nich ani stopa. Nahla som sa tak, aby som mohla v rieke vidieť svoj odraz. Zmizla mi dokonca aj malá jazva z líca, ktorú som tam mala už od mala po tom, čo ma sabotovala mačka. Nechcela veriť mojej bezmedznej láske k nej tak ma švacla po tvári a zmizla, zanechajúc po sebe jazvu ako spomienku. Na víriacej sa hladine sa odrážal môj neveriaci pohľad no výhľad mi zastreli dlhé vlasy. Rýchlym pohybom som ich prehodila na chrbát a ďalej skúmala svoju tvár. Bola som rovnako mámivo krásna ako upíri. V tmavo hnedých očiach sa odrážala neskrotná šelma a po tmavých vlasoch mi stekala voda. Keď ma uniesli mala som 18 no na tvári sa mi neodrážal ani náznak po tom, žeby ubehol od toho dňa nejaký čas a nie to ešte roky. Bola som stále to 18 ročné mladé dievča. Pochybujem že by ma teraz spoznal niekto z mojich priateľov. Uškrnula som sa pobavením no potom mi došlo niečo dôležité, niečo na čo som doteraz nepomyslela. Bola som preč niekoľko rokov. Čo sa za ten čas udialo? Čo moja rodina, súrodenci a priatelia? Čo si mysleli po tom čo som tak náhle zmizla? A ako dlho to vlastne bolo? Dni mi tam splývali a ja som nikdy nevedela ani určiť či je deň a či noc. Čo mám vlastne spraviť po tom ako sa vrátim? Neuvažovala som nad tým, úplne mi to vyfučalo z hlavy. Zrazu som bola zmetená a nevedela som čo mám urobiť ako prvé. Nemotorne som sa postavila a vyšla z rieky. Rozhodla som sa. Zájdem domou a potom zistím čo ďalej. Moje zmysli sú omnoho lepšie ako tie ľudské, takže sa do domu dostanem nepozorovane a tam potom zvážim svoje ďalšie kroky. Som vlkodlak, takže orientovať sa v lese mi nerobilo žiaden problém. Preskočila som rieku, premenila sa a rozbehla sa smerom na miesto, kde bol kedysi môj domov....




 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama